Čas huslí - Kapitola 2

    Prechádzala som chladnou, prázdnou nočnou ulicou, ktorou sa niesli tlmené zvuky mojich krokov. Neponáhľa som sa, iba som sa prechádzala tak prirodzene akoby bola slnkom zaliata nedeľa poobede, pretože som nemala ani najmenšiu chuť prísť domov, zavrieť sa medzi štyri steny a zakúsiť ten otravný pocit samoty, keď vám nerobí nik spoločnosť, iba vlastné myšlienky, ktoré hmýria hlavou ako usilovné včely na jar. Za iných okolností by mi to ani tak neprekážalo, ale tentoraz som si bola istá, že moja predstavivosť by sa sústredila na temnejšie scenáre blízkej či vzdialenejšej budúcnosti a to by veru po dnešnom ťažkom dni nebolo dobré k ničomu. Nemala som ani chuť vziať z mojej tajnej skrýše nejakú zaujímavú, minimálne 500 stranovú knihu a zaboriť sa do príbehu iných, možno šťastnejších a možno úbohejších postáv. Bolo by to celkom márne, lebo by som sa tak či tak nevedela sústrediť, iba by som povrchne kĺzala po popísaných stránkach a nevzdala tomu dielu, ktoré bolo určite krvopotným výsledkom nekonečných, prebdených nocí a dní, a ovocím vlastnej, priam nadľudskej obety autora, dostatočnú pokoru a úctu. Jednoducho som iba pociťovala neskutočnú túžbu po spánku. Nie však v tom pravom zmysle slova.

    Keby tak mohol človek zavrieť oči, upadnúť do tmy a po chvíľke, po tej blahodarnej kvapke času pokoja a absencie nepríjemných a bolestivých správ a udalostí, by jednoducho iba otvoril oči a pokračoval na ceste akoby sa nič nestalo. Všetky problémy by sa razom vyriešili, rozplynuli sa ako ranná hmla nad jazerom a neexistovala by ani bolesť nad stratou čohosi, čo si nosíme v duši celý život – nádeje. Život by však bol ideálny, priam dokonalý. No ja som neverila v dokonalosť. Dokonalosť totiž pre mňa znamenala niečo ako sklenenú krabicu, v ktorej je uzatvorený celý svet človeka. Má presne určené hranice, ktorými sú jej vlastné sklenené steny a zakaždým, keď sa chceme trošku ponaťahovať, vymýšľať a riskovať niečo nové a nepoznané, narazíme do tých neprekonateľných zábran, ktoré nás nútia zostať pekne vo vnútri toho bezpečného a pre náš komfort najvhodnejšieho sveta.

    Takmer vždy som verila, že všetko na svete má svoj zmysel, hoc sa môže zdať aj logicky nezmyselný. Áno, verila som. No tentoraz všetky moje zmysly a rozum tak hlasno prostestovali proti tejto mojej viere, že som prvý raz pocítila svoj fatálny omyl. Nedokázala som uveriť, že Andyho stav a neistá budúcnosť je nejakým logickým argumentom osudu, ktorý takto dával najavo svoju vôľu. Bolo to pre mňa nepredstaviteľné, aby mladý muž, plný sily, energie a entuziazmu bol teraz bezvládne pripútaný na lôžko netušiac čo s ním bude. Andy bol vždy veľmi húževnatý a dokázal všetko, čo si vzal do hlavy, nech sa to zdalo byť akokoľvek nemožné. Toto som na ňom veľmi obdivovala. Pamätám sa ako sa v prvom ročníku na strednej rozhodol hrať futbal. Vtedy ešte nebol taký vypracovaný, aj s topánkami vážil možno 40 kíl, no pri prvom pohľade na zelený trávnik, pri prvom záblesku lopty, ktorú tak vytrvalo naháňali hráči akoby to bola najcennejšia trofej, a popri neskutočnom  nadšení, som okamžite spoznala jeho budúci cieľ – byť súčasťou toho veľkého cirkusu. Andy vytrvalo pracoval na svojom sne, každý deň poctivo trénoval, oveľa tvrdšie a vytrvalejšie ako ostatní, pretože na rozdiel od nich, on presne vedel, že práve našiel zmysel svojho života a futbal nikdy nebral len ako nejakú výplň svojho voľného času, ale ako poslanie. Chcel byť najlepší a netrvalo dlho, dostal sa do tímu a s jeho pomocou ako najmladšieho hráča vyhrali prvé stredoškolské majstrovstvá. Okamžite jeho hviezda vyletela do nebeských výšin, ale čo bolo naozaj podstatné, natrvalo obsadil čestné miesto v srdci môjho otca, pretože sa v ten deň stal svetlom v jeho očiach. Pre dovtedy zaneprázdneného otca zrazu neexistoval nikto okrem syna – pýchy, ktorý svojou vytrvalosťou a nezlomnosťou dokázal, že hviezdy predsa nie sú tak ďaleko, ako si to otec vždy myslel. Bola som hrdá na Andyho, ale zároveň sa priepasť medzi mnou a otcom čoraz viac prehlbovala, a to bol neodvratný proces.

    Studený vzduch mi začal dráždiť môj nos a uvedomila som si, že sa mi ťažšie dýcha. Neprekážalo mi to až tak, a možno to bolo kvôli tomu, že som na konci ulice uvidela pri lavičke skupinku ľudí, ktorá odpútala moju pozornosť. Boli to chlapci asi v mojom veku, v rukách mali flaše od piva a z úst sa im valil sivastý dym z cigariet. Zastala som skrytá v prítmí stromu, ktorý ako jeden z mnohých lemoval z pravej strany chodník vytvárajúc tak prirodzenú bariéru medzi ním a cestou. Akosi som nemala chuť dostať sa do ich blízkosti, nie preto, že by som sa obávala možného hroziaceho nebezpečenstva, to nikdy nebolo u mňa prekážkou, skôr sa prejavila moja túžba po separovaní sa od spoločnosti ľudí. Chcela som iba byť niekde medzi ľuďmi, ale nie s nimi. Vidieť ich, počuť, ale zároveň mať tú možnosť nerušene pozorovať. Nebolo to až také ťažké, pretože sa spoza rohu objavila iná skupinka, tentoraz dievčat, ktorá strhávala celú pozornosť na seba. Určite mali medzi sebou dohodnuté stretnutie a pravdepodobne sa vydajú niekam do baru alebo podniku osláviť len tak život pri poháriku a dobrej zábave. Vnútro mi zrazu zaplavil taký blažený pocit, že napriek všetkému na svete existuje aj taká obyčajná vec ako párty s priateľmi. Nemohla som sa zdržať a na perách sa mi zjavil nesmelý úsmev. Ten sa však rýchlo stratil, pretože som v skupine zaregistrovala známu tvár. Bola som si istá, že sa so mnou veľmi zákerne zahráva moja fantázia. Hnedé oči, šibalský úsmev a to neprehliadnuteľné znamienko na krku mi takmer vybili dych. Prišlo mi náhle zle, hlava sa mi zatočila a ja som mala pocit, že sa o chvíľu ocitnem na tvrdom chodníku. Nemohla som sa ani pohnúť, len som zatvorila oči a potichu si vsugerovala, že to nie je pravda, je to len moja fantázia, ktorá sa mieša s únavou a šokom udalostí posledných hodín. Zťažka som naberala do pľúc chladný vzduch.

    Po chvíli, keď som sa odvážila otvoriť oči, skupinka zmizla. Nezostala po nej ani pamiatka, akoby tam ani nikdy nebola a akoby to bol len sen, z ktorého som sa prebudila. Pocítila som neskutočný hnev na samú seba a plná emócii som si v duchu nadávala, že som radšej mala ísť domov, ako mi to prikázal otec. Prečo nikdy neposlúchnem jeho príkazy? Prečo nemôžem byť vzorné dieťa ako je Andy? Prečo neležím v nemocnici radšej ja? Prečo? Keby som to bola ja, kto zdedil tú zákernú chorobu, možno by všetko bolo inak. On si taký osud nezaslúžil. Vedela som čo všetko to ochorenie obnáša, pretože sme to už raz celé prežili pri mame. Aj jej obličky vypovedali službu a pripravili nás o matku, manželku a dobrú priateľku, ktorú sme tak zúfalo potrebovali. Ona žiaľ svoj boj prehrala, ale u Andyho to bude inak. Andy je vytrvalý a dokáže všetko čo si zaumieni, už to dokázal mnohokrát, ani tentoraz tomu nebude inak. Presviedčala som sa o tom stále viac a viac.

   Znenazdajky ma pichlo pri srdci. Taká zvláštna, rýchla bolesť, ktorá hneď aj zmizla. Netušila som čo mám robiť, najradšej by som sa otočila a šla späť do nemocnice, no nemohla som. Stále som narážala len na samé prekážky. Veľmi ma to hnevalo a tak som si rezignovane a premrznuto zapla bundu až ku krku a vykročila po chodníku. Tentoraz som už mala jasný cieľ. Malý byt na Rosslingovej ulici. Ako som sa blížila k miestu, kde prednedávnom ešte postávala tá neveľká skupinka dobre naladených deciek, predo mnou sa na chodníku začal črtať tieň. Spomalila som, ale nezastala. Spoza rohu, kde sa pred tým objavili dievčatá, vykukol chalan. Vysoký, štíhly, v čiernej bunde a s výraznými kruhmi pod očami. Neisto som zastala. Spočiatku si ma nevšimol a podišiel k lavičke. Čosi tam energicky, priam zúfalo hľadal, a po malej chvíli s takou nevídanou radosťou zhíkol, že ma to až prekvapilo. Tešil sa ako malý chlapec, ktorý na ulici našiel dolár. Nevidela som čo zvieral v rukách, ale muselo to byť niečo veľmi malé, keď sa mu to zmestilo do dlane. Otočil sa a naše pohľady sa stretli. Srdce mi poskočilo a prvýkrát ma premohol strach. Strach, že teraz naozaj nie som v dobrom čase na dobrom mieste, a možno to bol strach z toho, čo som videla v jeho očiach. Bol to maniacky výraz človeka, ktorého prichytili pri nejakom veľmi nekalom čine a odhodlaného bojovať do poslednej kvapky krvi. Ja som však nerozumela tomu čo sa stalo, nevidela som ani po čo sa vrátil, ale bolo mi jasné, že on si myslí niečo iné. Chcela som niečo povedať, ale netušila som čo a okrem toho mi sakramentsky vyschlo v ústach. Prečo som len neposlúchla otca? Chalan vykročil opatrne ku mne. Zľakla som sa. Pomaly sa blížil, ale moje nohy akoby pustili korene. Už bol blízko, keď som začula jasné volanie.

-         - Marcel, kde do čerta si? Si myslíš, že na teba budeme čakať? Dones už tú kávu, lebo si po ňu prídeme sami!

   Pozrela som na neho. Videla som na ňom, že sa v ňom odohráva vnútorný boj či ostať alebo ísť. Celý čas zo mňa nespúšťal oči, pozeral na mňa tak ohavne a s takou agresivitou, že ani len netuším ako som vydržala tak dlho neodvrátiť zrak. Zrazu, z ničoho nič sa otočil a odkráčal preč. Bola som zmätená, ale nečakala som kým sa znovu vráti. Najrýchlejšie ako som len vedela som sa pustila ulicou a nezastavila sa až doma. Prečo len nepočúvam príkazy druhých?

Read More

Lebo on je chlap... alebo veci, ktoré sa chlapom tolerujú 2

Ahoj zblúdilé dušičky, 

dnes druhá časť seriálu príspevkov s príznačným názvom. Trošku je toho teraz na blogu viacej, zase sa prejavila moja zázračná schopnosť myslieť naraz na 150 vecí a všetky chcieť v krátkom čase zrealizovať. Ale verte, ešte sa veľmi obmedzujem a brzdím, lebo toho mám pripravené oveľa viac. Niekedy mám sto chutí, aby čas plynul oveľa rýchlejšie, aby som sa mohla prispievať čo najskôr, ale musím dodržiavať istú pravidelnosť, lebo začiatkom akademického roka, to už nebude také ľahké. Povinnosti, povinnosti ... isto každý pozná. Čiže prídu aj dni biednejšie, preto treba využiť ešte voľno. Čiže o čom bude dnes reč? 

Vek je len číslo ...

  1. vek - určite ste sa už stretli s názorom, že vek nepristane každému. Postrachom každej ženy sú mimické vrásky, prvý šedivý vlas, ochabnutá pokožka, naše nešťastné kilá a nedostatkov by bolo ešte celé vrece. Zub času vie teda poriadne nahlodať človeka, ktorý pri pohľade do zrkadla neraz zajojká a potrasie nespokojne hlavou. Prezeráme, analyzujeme, hľadáme nedostatky, a častokrát prehliadame to čo je na nás pekné. A teraz isto hovorím za mnohých, že táto celkom bežná a obyčajná vlastnosť je tak typická pre ženy. Veď kto je najväčším kritikom na svete? Predsa žena. Žena si nájde chybu aj tam, kde vôbec nie alebo ju iní za ňu nepokladajú. Ale prečo? Ťažká otázka, no jednoduchá odpoveď. Ženská márnivosť.

   Príklad:  Ženy sú kritické k sebe, k iným ženám, ale ak by sme sa opýtali ženy čo hovorí na toho chlapíka, ktorý postáva pri bare v podniku, popíja drink a sebavedome sa usmieva na všetkých okolo, iba by uznanlivo nadvihla obočím a isto by vysypala kopu komplimentov. A vôbec by jej nevadilo, že ten muž má na hlave už nejaký ten sivý vlas, väčšie bruško, vejáriky okolo očí, 4 krížiky na chrbte, veď je to predsa zrelý muž v najlepších rokoch! 

Ten istý príklad, len teraz stojí pri bare žena. Upravená, dobre oblečená, len už nemá ten istý výraz čerstvej vysokoškoláčky. Ženy spustia kritiku, nájdu aspoň 20 nedostatkov. Smutná správa však je, že spoločnosť vek toleruje viac mužom. Oni po prekročení istého veku akoby dozreli ako to víno, na ktoré si treba počkať, aby malo tú správnu chuť, arómu, kvalitu. Spoločnosť nemá rovnaký meter na ženský a mužský vek. Žena po x rokoch stráca vraj mladé vyžarovanie, energickosť, "vädne". Nie je to však pravda. Aj tá žena v bare má rovnakú hodnotu ako muž, vyzerá rovnako dobre na svoj vek (samozrejme bavíme sa výlučne o členoch spoločnosti, ktorí o seba dbajú). 
    Toto bol príklad zo života. Jedna kamarátka vyslovila raz takýto názor a ja som jednoducho neverila, že je toto naozaj v spoločnosti zaužívaný pohľad na túto vec. 
    Ja síce sčasti súhlasím, ale vidím tu rozdiel. A ten je v tom, že muž má charizmu, ktorej zdrojom je jeho vnútorná spokojnosť. Nerieši svoj vek, jednoducho vie, že aj keď už nemá 20, stále môže byť žiadaný a sexy a to sa výrazne prejaví aj na jeho zovňajšku. Tak prečo teda tolerujeme vek mužom, keď ho netolerujeme sebe? Nie, nemýľte sa. Nevyčítam nikomu vek, práve naopak, vek pokladám za takú súčasť života, ktorá prináša mnoho nového a príležitostí zažiť, spoznať a stále sa vyvíjať aj po tej estetickej stránke. Prečo teda spoločnosť zastáva názor, že žena musí vyzerať stále mlado a sviežo ako nejaká dvadsiatka, keď mužom ich vek neprekáža a pokojne si žijú spokojne a bez starostí svoj život aj v 4. dekáde a vyššie? Zamyslime sa teda naozaj, či byť k sebe také kritické. 

Výzor (nie) je všetko...

    2. vzhľad- večná dilema každej ženy... čo si preboha obliecť?! Trávime neskutočný čas nakupovaním, vyberaním a postávaním pred naším šatníkom. Lamentujeme čo na seba, nikdy nie sme spokojné. A veru stojíme neraz v  rozstrele prísnych kritík. Naše outfity podliehajú rozporuplných názorom a hodnoteniam a to je hádam aj dôvod prečo sa mnoho žien touto otázkou toľko zapodieva. A čo muži? Jednoducho sa dá povedať, že NIČ. Áno, priznávam, nemajú také stavy ako my, chcela by som vidieť hystericky pobehovať muža po byte vykrikujúc, že mu neladia ponožky s kravatou. :D Nemajú za potreby to však robiť. Viem, že ženský a mužský šatník sa nedá tak celkom porovnávať, veď predsa ženský obsahuje oveľa viac elementov a druhov oblečenia, ale toto je aj tak dosť chabá výhovorka. 
    Prečo teda muži až tak neriešia otázku outfitov a vyberú a oblečú si dobre vyzerajúci komplet prakticky za pár minút? Lebo si to môžu dovoliť. Spoločnosť totiž aj tu poľavuje. Keďže sme ľudia, je prirodzené, že ani oni sa nevyhnú kritike, ale mužské "módne prehrešky" sú pokladané za menšie zlo. Muž si pokojne môže zvoliť aj ležérnejšie oblečenie na spoločenské akcie, veď v tom "dobre vyzerá", odhaľovať neupravené časti tela (napr. nech sa na mňa nikto nehnevá , ale keď ja v lete vidím mužské, mierne povedané, zarastané lýtka v bermudách s neoddeliteľným favoritom vo forme žabiek či inej letnej obuvi, hneď beriem z kabelky Visine na podráždené oči, zatiaľ čo zvyšku sveta to nevadí), alebo ominózne neprekonateľné oldschool kombinácie ako biele ponožky v sandáloch tak typické pre našu postkomunistickú krajinu (chvalabohu, že už väčšina obyvateľstva uznala túto absurditu a módnu samovraždu za absolútne out). 
    Ide však aj o to, že väčšinou je v spoločnosti pozornosť zameraná skôr na ženu, ako predstaviteľku nežnejšieho a tým pádom aj zainteresovanejšieho subjektu čo sa oblečenia týka a muž je iba akýmsi "doplnkom", hoci sa nás snažia presvedčiť o opaku. Suma sumárum, aj keby pri vás na večierku, kde máte nádherné večerné šaty, stál partner iba v "ležérnom a na akciu nevhodnom" obleku, aj tak by si tá "mrcha" v kúte všimla iba, že vám neladí náramok a spona do vlasov...  

Mary Rose

Read More

Čas huslí - Kapitola 1

    - Doktor Addison na sálu, doktor Addison prosím na sálu - ozývalo sa z nemocničného rozhlasu. Prenikavý ženský hlas sa niesol poloprázdnymi chodbami ako ľahký letný vetrík a ja som náhle otvorila oči. Bola som unavená, už vyše 2 hodín som sa krčila na tvrdej nepohodlnej lavičke a čakala. Čakanie však bolo natoľko zdĺhavé a únavné, že som si ani neuvedomila, a na krátku chvíľu, možno tá chvíľa bola aj dlhšia, som zaspala. Teraz po prebudení ma neskutočne bolel krk, pretože moja odkvecnutá hlava priťahovaná zemskou gravitáciou mu v tých dlhých minútach sladkého bezvedomia dávala riadne zabrať. 

    Samovoľne som si začala masírovať studenými prstami stuhnutý krk a polootvorené oči mi padli na opustený leták vedľa mňa. 10 pravidiel dr. Jacobsa ako bojovať s príznakmi sennej chrípky. Celkom ma zaujalo pekné grafické riešenie letáku. Veľké čierne písmená strohého, ale praktického typu, žiadne zložité a zbytočné zdobenie, iba jednoduchá zelená v kombinácii s jasnou modrou v pozadí bola dobrou voľbou a prezrádzala, že tento leták teda nebol šírený výlučne z marketingového účelu, ale zrejme chce podať všeobecné a praktické informácie cieľovej skupine. Akosi som cítila, že to vo mne evokuje potrebu natiahnuť sa za letákom a lepšie sa mu pozrieť na zúbok. Avšak v okamihu som našla rovno dva dôvody, prečo tak neurobiť.

      Po prvé, bola som až príliš unavená nato, aby som sa mohla naplno venovať čítaniu nejakého letáku o sennej chrípke, hoci by mi isto ponúkol minimálne tých 10 užitočných rád, ktoré by som možno niekedy v budúcnosti mohla zúžitkovať, hoci ja som sennou nádchou ani inými alergiami nikdy netrpela, ale človek nikdy nevie. A keďže sa držím zásady, že ak sa človek rozhodne, že sa do niečo pustí, má to urobiť so stopercentným nasadením, alebo vôbec, tak som tento náhly nápad, ktorý mi len tak znedazdajky skrsol v hlave rázne zamietla a poslala niekam do nenávratna. 

      Po druhé, bola som tu z iného, vážnejšieho a oveľa dôležitejšieho dôvodu a už len myšlienka, že som sa v duchu opovážila čo i len na chvíľočku myslieť na také bežné veci ako je čítanie nejakého hlúpeho letáku, vo mne vyvola taký silný nával emócií a výčitiek svedomia, že to bolo isto na mne vidieť. Dedukovala som to z výrazu zdravotnej sestry, ktorá okolo mňa práve prechádzala a v ruke držala nejaké zdravotné karty. Na tvári sa jej naraz miešal výraz ľútosti, zmätenia a istej dávky intolerancie. Nebolo to prvý raz, čo okolo mňa prešla a vždy som videla, že má čosi na jazyku, napriek tomu ma akurát obdarovala tou istou zmesou mimického výrazu, ktorý sa mi zdal z jednej strany smiešny, pre jeho absurdnosť, ale na druhej strane vo mne vyvolával rešpekt. Po pravde som sa však obávala, že sa raz u nej ten pancier trpezlivosti, ktorým sa iste obrnila, keďže to mala v náplni práce, prelomí a pekne ma vypoklonkuje na ulicu. V podstate by som sa tomu ani nemohla čudovať, návštevné hodiny predsa dávno skončili a návštevníci sa poslušne vrátili do svojich príbytkov, aby tam prečkali do ďalšieho rána, kedy sa znova vyberú za svojimi nešťastnými blízkymi, ktorí teraz nemocnicu nazývajú svojim prechodným domovom. Ale ja som nemohla odísť. Nedokázala by som sa odtiaľto pohnúť ani keby sem mierilo 20 smrtonosných tornád. 

    Chcela som a zároveň musela zostať v tejto chvíli na blízku, aspoň takto, keďže pomôcť som nedokázala ničím. Jedine ticho modlitbou, ktorú som v sebe formulovala zas a zas, stále dookola. Niekde v podvedomí mi však niečo našepkávalo, že je to beznádejné. Akoby mi ten hlas ticho oznamoval, že onedlho už modlitba, ani nič iné, svetské či nadpozemské, nepostačí, ja som však kategoricky odmietala tomu uveriť a bojovala sama so svojím vnútrom. Bol to ťažký boj, pretože svoj vnútorný hlas sa nedá vypnúť, prehlušiť, umlčať. Jednoducho si hovorí čo chce, kedy chce a koľkokrát sa mu zachce akoby mal vlastnú vôlu. Cítila som, že mi to berie energiu, ale nevzdávala som sa. Nemohla som, mala som to vštepené už od malička. Otec by ma isto napomenul slovami: ,,Nevzdávaj sa, hra ešte neskončila!" A ja som sa toho držala celý život. Bojovala som do posledného dychu. Ale ako môžem bojovať za iného, milovaného človeka, keď sa v tejto hre vážne zranil, vystriedali z hry, odniesli na lavičku, avšak už nemá síl ďalej pokračovať? Ako sa mám zmieriť so skutočnosťou, že som taká bezmocná, hoci by som pokojne položila zaňho aj svoj život? 

    - Mala by si ísť domov, návštevné hodiny skončili. Myslím, že som ťa tu nechala už dosť dlho - vyrušil ma z dumania ženský hlas. Bola to zdravotná sestra so zvláštnym výrazom na tvári. Nevyzerala byť veľmi nepríjemná, len na nej bolo badať známky únavy a dlhej nočnej služby. 

    - Ale ja čakám na svojho otca, on... - nedokončila som vetu. 

   - Ľutujem, ale také sú predpisy. A zvlášť to platí pre mladistvých. Nemôžem ťa tu nechať, mala by som problémy. 

    - Prosím, ja, veľmi sa bojím o brata. Priviezli ho poobede a teraz je v kritickom stave.  Otec sa ešte nevrátil a neviem nič nové. Budem ticho ako myška, nikto si ma nevšimne, a keby niekto náhodou šiel okolo, hľa, skryjem sa za ten automat. Len ma nechajte tu - prosila som, ale zbadala som súcitný, no neoblomný výraz. 

    - Je mi to ľúto ... 

   - Georgia, choď domov! - spoza rohu sa náhle objavil môj otec. Mal krvou podliate oči a zničený výraz, avšak jeho hlas bol pevný. Ten hlas mi akosi dodal nádej. 

   - Čo je s Andym? Ako sa má? Ako dopadli... ?- nedopovedala som. Akosi ma zhypnotizoval nevrlý pohľad môjho otca, pred ktorým som mala vždy prirodzený rešpekt. 

   - Povedal som, nerozumieš? - zvýšil nebezpečne hlas a zdravotná sestra sa naňho nepríjemne pozrela. Isto ju napadlo, že by ho najradšej poslala preč spolu so mnou, ale zjavne sa aj v nej vyvinul taký istý rešpekt a tak ho iba potichu napomenula, že sa nachádzame v nemocnici a je nanajvýš nevhodné sa takto správať. 

    Otec sa o chvíľu spamätal, trochu sa začal ovládať, avšak jeho mrzutosť ho neopustila. Podišiel ku mne, schytil ma za rameno a prudko nadvihol zo stoličky. Rameno ma z jeho silného stisku veľmi zabolelo, ale neodvážila som sa ani pípnuť. Hlboko sa mi zadíval do očí a ja som sa snažila vyčítať z nich niečo viac ako prísnosť a nedostatok trpezlivosti. Veľmi som túžila vedieť ako sa má Andy. Otcov výraz však bol príliš tvrdý, až som musela na sekundu odvrátiť zrak. Videla som, že zdravotná sestra chvíľu zmätene postáva, akoby však chcela zasiahnuť, tak som sa rozhodla poslúchnuť pre dobro nás všetkých, a hlavne preto, aby nás nevykázali z nemocnice len pre takú hlúposť. Otec okamžite zbadal moju nedobrovoľnú rezignáciu, ktorú isto pripísal svojej autorite, pretože uvoľnil to bolestivé zovretie a ja som zase cítila rozprúdenú krv v mojej chudej končatine, ktorú sprevádzalo trochu nepríjemné, ale zároveň potrebné mravčenie signalizujúce  príval životodarnej krvi ukráteným bunkám. Sestrička si pri tomto pohľade zjavne vydýchla a ja som sa šúchajúc si rameno pomaly poberala smerom k východu. Bez slovka rozlúčky, tesne pred dverami, som zastala a obzrela sa na otca. Bol zničený, ale statočne sa držal. Držal sa svojho hesla: ,, Hra ešte neskončila". Moja hra však v ten večer skončila. 

Read More

Autumn 2013 - Vlasové trendy

Ahoj zblúdilé dušičky, 

keďže je už jeseň neodvolateľne tu, čo sa prejavuje nielen tým, ako príroda mení svoj šat, ale aj ako sa výklady obchodov obliekli do jesenných kolekcií, ktoré v nás evokujú túžbu po niečom novom, tak sa otvára priestor pre experimentovanie. Rovnako ako na jeseň meníme svoje šatníky, skúšame nové typy líčenia, zmenu vnímame aj pri vlasových inšpiráciách. Každoročne nás na fashion weekoch v svetových metropolách inšpirujú vlasové kreácie, ktoré diktujú trendy od najlepších vlasových stylistov sveta. Poďme sa teda pozrieť čo nás čaká a neminie. 

1. Konský chvost - dokonale učesaný a pevne stiahnutý konský chvost je zárukou praktického a jednoduchého účesu, ktorý sa hodí nielen na bežný deň, ale aj do spoločnosti. Uhladený look sa razom  z bežného účesu stane elegantným, ktorý nechá vyniknúť ženskej kráse. Na jeseň sa stretávame aj s konským chvostom bez cestičky pevne stiahnutým nízko pri krku, ktorého príprava nezaberie viac ako pár sekúnd. Netreba zabúdať, že vykúkajúca gumička je out, preto ju treba ukryť malým omotaným prameňom vlasov uchyteným sponkami pre lepšie držanie účesu.  

2. Bočné zapletanie - Klasický zapletaný vrkoč je tu s nami už nejaký ten rôčik. Ide o jednoduchý účes, ktorý obzvláštni každý look, pretože skrýva v sebe niečo dievčenské a hravé, ale zároveň sa hodí aj na spoločenské akcie. Na prehliadkových molách ho predvádzali modelky ležérne položený na jednom pleci s cestičkou uprostred a efektnou čelenkou, ktorá dodala účesu nevinnosť.

3. Retro - v každej sezóne sa v nejakej forme prejaví aj retro feeling. Tentoraz sa vlasoví stylisti vybláznili a vrátili sa v čase čoho výsledkom sú efektné a pôsobivé účesy, ktoré sú v jemnejšej forme nositeľné aj na bežný deň, či je pomocou nich možné zažiariť na retro párty.  Ak chcete okúsiť takýto feeling, stačí si učesať vlasy nabok s nízko posadenou cestičkou, uhladenými vlasmi v hornej polovici, kde krásne vynikne kontrast s objemnými kučerami v spodnej polovici vlasov. 

4. Ofina - ofina je hádam najjednoduchším a najvýraznejším prostriedkom, ak zatúžime po zmene. Pár dobre mierených cvaknutí nožnicami a žena razom vyzerá úplne inak. Populárna ofina ležérne padajúcu na jednu stranu je síce praktická, ale ak chcete túto jeseň zažiariť ako pravá femme fatale, mali by ste staviť na hustú ofinu cez celé čelo. Je pravda, že sa nehodí všetkým typom tváre, takže pozor. Ako sa hovorí, radšej dvakrát meraj a až potom strihaj. Ak sa však predsa len rozhodnete pre tento pútač pozornosti, budete isto in. 

5. Ležérnosť - žiadne zložité úpravy, len look alá "takto som sa ráno zobudila". Jednoduché drdoly a chvosty alebo rozpustené vlasy sú tou správnou voľbou. Tajomstvom prípravy je náhrada hrebeňa vlastnými prstami. Stačí párkrát prehrabnúť pramene, uchytiť a hotovo. 

Nakoniec trend, ktorý sa uchytil u všetkých : 
 * Jednoduchosť - zložité účesy, komplikované, pozornosť pútajúce zapletania a hotové umelecké diela na našich hlavách sa túto jeseň úplne vytratili ako taká ranná hmla. V kurze je jednoduchosť. Už si nemusíte lámať hlavu nad svojimi vlasmi a dlhé minúty, možno hodiny stráviť pred zrkadlom, jednoducho ich nastajlujte alá prirodzenosť a budete zaručene trendy. 

    Túto jeseň sú účesové trendy naklonené aj nám obyčajným ženám, pretože ich s ľahkosťou dokážeme vytvoriť aj sami bez pomoci kaderníka. Tak do toho, nech sa parí z tých hrebeňov. 

Mary Rose

Read More

Čas huslí - Predslov

    " Neviem hrať na husle." To je prvá vec, ktorá ma vždy napadla, keď ma niekto vyzval, aby som o sebe povedala niečo zaujímavé. Niežeby to bolo také výnimočné, ale to je asi najzaujímavejšia vec, ktorú o sebe môžem povedať. No okrem iných ... menej zaujímavých.
    Vždy som vedela, že môj život nie je ako život bežných ľudí. Bola som malá, chudá, s veľkými očiskami, a ľudia na mňa vždy pozerali s ľútosťou. Že prečo? Nechápala som. Bola som jedna z milióna, obyčajné sedemnásťročné dievča, ktoré neznáša chodiť do školy, nevyniká v žiadnom predmete či športe, nezaujíma sa o módu a make-up, nechodí do obchodných centier "zmysluplne" vyplniť svoj čas, či nemá praktické hobby. Čiže mne podobných behali po uliciach celé stovky.
   Dokonale som splývala so sivým priemerom, ktorý na chodbách každý prehliada, ktorý vždy niekomu zavadzia, či už v obchode pred regálom s cereáliami, na chodníku rušnej ulice alebo na zastávke metra, a ktorý nestojí zato, aby ho vôbec oslovili. Jednoducho okolo mňa prešli, nezamýšľajúc sa kto som a ak sa aj náhodou niekto na mňa pozrel, uvidela som v jeho očiach ľútosť, akýsi súcit akoby práve videl stroskotanca po návrate domov a odvracajúc zrak sa radšej pobral ďalej.  Ale mne to nevadilo. Predsa len ten, kto nestojí v centre pozornosti, má viac priestoru na pozorovanie.

    Raz sa mi dokonca stalo, že si ma na ulici pomýlili s bezdomovcom, hoci ja som sa len pošmykla na zľadovatelom chodníku, a keďže ma matka príroda neobdarila príliš dobrými balančnými schopnosťami, trvalo mi hodnú chvíľu pozbierať sa zo zeme do vzpriamenej polohy. Muselo to byť celkom komické, pozerať na mňa ako sa dobrých päť minút snažím vzpriamiť, no bezúspešne. Priznávam, po prvých troch pokusoch som už bola taká unavená a znechutená neochotou okoloidúcich pomôcť mi, že som si jednoducho sadla do indiánskeho sedu a rezignovane čakala kým zase naberiem trocha sily, aby som odznova začala zápasiť s ľadom a mojou nešikovnosťou. A vtedy mi rovno pred nosom preletel trblietavý predmet a pristál presne do mojej spadnutej čiapky, ktorá ležala opustená na chodníku. Lepšie som sa prizrela a identifikovala lesklú striebornú mincu. Slnečné lúče zimného slnka sa na nej krásne odrážali a vytvárali zvláštnu magickú ilúziu. Ten obraz sa mi natrvalo vryl do pamäte, čiže som spočiatku ani nepochopila čo sa stalo. Jednoducho som si svoje čakanie krátila tou krásnou hrou svetla. Bola som ako zhypnotizovaná, až kým ma niekto nevytrhol z toho snenia vyhlásením o "naničhodnosti týchto parazitov spoločnosti". Uvedomila som si, že ten drsný hlas hovorí o mne. Nevidela som osobe, ktorej patril, do tváre, viem len, že to bol vysoký muž v tmavom elegantnom obleku, ktorého cena isto prevýšila celoročný plat môjho otca. Necítila som však absolútne nič. Ani hnev, že ma pokladal za bezdomovca, ktorý prosí na ulici o almužnu, ani ľútosť, že takto nazýva tých úbožiakov, ani prekvapenie, že mi nepomohol. Jednoducho som tento zážitok prijala ako fakt, ako niečo čo sa denne stáva, ako tá najprirodzenejšia vec na svete. Človek musí niektoré veci vedieť prijať. 
    Možno sa vo mne neskrýval génius, a možno som v živote ani nebola predurčená na veľké veci, ale aj ja som bola človek. Človek, ktorý mal jednu zvláštnu schopnosť. Dokázala som si zapamätať tisícky mien a príbehov nespočetných kníh, ktoré som hltala tak pažravo ako to len bolo možné, pretože v mojom okolí sa veru nenachádzalo veľa možností pre čítanie. Využila som teda každú príležitosť, hľadala knihy na burzách, blších trhoch, knižniciach, ale aj v starých krabiciach, ktorých boli v špinavých bočných uličkách celé stovky. Znamenali pre mňa nevídané bohatstvo, poklady, ktoré pre iných boli len odpadom. K mojim obľúbeným knihám jednoznačne patrila svetová klasická beletria, ale nadchla ma aj tvorba nenápadných, relatívne neznámych autorov, ktorí za celý život vydali možno jednu knihu, tá však pre nich znamenala svet. A to som si vedela veľmi ceniť. Vsadili do kníh to najlepšie zo seba.
   Škoda len, že som si knihy nemohla vziať domov, pretože môj otec pokladal čítanie za "zbytočný luxus a stratu drahocenného času". A tak som ich s istou pravidelnosťou odnášala do jedného starého antikvariátu na rohu našej ulice. Majiteľ ma už dobre poznal a vždy pri mojej donáške ďalšej várky kníh mi popri knihách, ktoré mi na oplátku požičal na prečítanie, prihodil aj nejaký ten dolár. Bolo mi to celé trápne, ale zároveň sa mi peniaze vždy zišli. Hlavne v týchto ťažkých časoch. 
    Moja záľuba v knihách mi veru niekedy spôsobovala nepríjemnosti a spustila na mňa vlnu nespokojnosti ako zo strany môjho otca, pred ktorým som sa snažila moju lásku k literatúre skrývať, tak aj v kruhoch mojich spolužiakov, ktorí ma najčastejšie častovali prezývkou - knihomoľ. Knihomoľ veru v tomto svete  orientovanom na peniaze, slávu a moc patrí ku čudákom a tým som bola pre spoločnosť tak či tak. Pomaly, ale isto som sa s týmto titulom a spoločenským zaradením zmierila a naučila sa s tým žiť. Nemala som v tomto smere oporu u nikoho, snáď len u svojho brata Andyho, ten však ako najžiarivejšia futbalová hviezda našej školy a najväčšia pýcha môjho otca mohol sotva riskovať svoje dobré meno tým, že by sa ma zastal. Mňa však napĺňalo šťastím vedomie, že aspoň on jediný ma prijal takú aká som, aj keď len vo svojom vnútri. Viem, som čudná. 

Mary Rose

Read More

Oznam - Čas huslí

Ahoj zblúdilé dušičky, 

rozhodla som sa na blog prispievať aj nový druh prípevkov, a to moju vlastnú tvorbu. Pôjde o  príbeh rozprávaný v kratších kapitolách, aby to bolo ľahšie čitateľné. Dej sa točí okolo jednej postavy - Georgie Campovej, ktorá v mladom veku príde takmer o všetko a potĺka sa životom s pomocou svojej odhodlanosti, istej dávky pudu sebazáchovy a viery v lepšie dni. Jediným jej cieľom je "dožiť sa ďalšieho dňa". Dúfam, že vás príbeh zaujme a budete mať z neho povzbudzujúci zážitok. 

Prajem príjemné čítanie. 

Mary Rose

Read More

Autumn 2013 - make-up trendy

Ahoj zblúdilé dušičky, 

v jednom z minulých článkov som načrtla módne trendy pre jeseň 2013. Teraz tu mám ďalšie, avšak týkajúce sa inej dôležitej súčasti ženského sveta - líčenia. Tak ako si dôkladne vyberáme a kombinujeme trendy kúsky oblečenia, minimálne takú pozornosť by sme mali venovať aj make-upu. Poďme teda na vec.

1. Pleť

    Už niekoľko sezón do popredia vystupuje jeden trend - dokonalá a prirodzená pleť. Zjednotená, zdravo vyzerajúca a žiariaca pleť je základom každého typu líčenia. Pritom nám najlepšiu službu urobí make-up v podobnom odtieni ako je naša pokožka, resp. veľmi populárne BB krémy, či na náš trh postupne prichádzajúce CC krémy, ktoré spájajú výhody BB krému s vyššou krycou schopnosťou, a prípadné použitie korektoru pre krytie výraznejších nedokonalostí. Mnohé z nás sa ešte stále môžu pochváliť bronzovou pokožkou z dovoleniek, avšak tohtoročné trendy vsadili na prirodzenosť. Bledšia pokožka bez nedokonalostí a decentne zvýraznené lícne kosti.

2. Oči
    V prípade líčenia očí sa na prehliadkových mólach objavilo niekoľko trendov:

• nude - prirodzené oči bez liniek, jemná vrtva riasenky pre zvýraznenie mihalníc a voilá dokonalý natural look je na svete.
• dymové líčenie - klasické líčenie, ktoré nikdy nevyjde z módy. Elegantná čierna, tajomná fialová, prirodzená hnedá, ale aj tmavá červená. Všetky zahalili viečka modeliek prehliadkových mól do tajomného dymu.
• metalické očné tiene - ako sa postupne skracujú dni a slnečného svetla je pomenej, aj zvýraznenie očí tiahne do tmavších odtieňov. Posledné sezóny sú veľmi populárne metalické odtiene, ktoré obzvláštnia každý look a pridajú na dramatickosti. 
• cat eyes - alebo mačacie oči. Výrazné hrubšie tmavé linky potiahnuté smerom von iniciujú avantgardnosť líčenia. 

3. Obočie

    Tenkému, neprirodzenému tvaru obočia pravdepodobne nadlho odzvonilo. Nosí sa prirodzenosť. Obočie inšpirované Carou Delevingne vyvolalo veľký boom vo svete krásy. Krásne zvýrazní pohľad a podčiarkne zaujímavosť líčenia. Výrazné, hrubšie a tlmené matné obočie pristane ako brunetkám, tak blondínkam či ryšavkám, stačí ho len prispôsobiť vlastným rysom tváre. 

4. Pery

    Jeseň je ideálne obdobie pre experimentovanie s farbami a odvážne kombinácie. Práve teraz si môžeme dovoliť tmavšie a výraznejšie farby, ktoré dodajú tvári dramatický výraz. Základom sú hydratované pery a výber toho správneho odtieňu rúžu. Na večer sú vhodnejšie matné odtiene bordovej, krvavočervenej, ktoré krásne kontrastujú s bledosťou pokožky, cez deň je vhodná široká škála prirodzených hnedých, broskyňových a ružových tónov.  

5. Gotický štýl 
    Vo svete líčenia sa rok čo rok objavuje s nástupom chladnejších mesiacov aj jeden typ make-upu, ktorý v sebe skrýva tajomno chladných nocí a vášeň ženskej krásy. Gotický štýl sa vyznačuje alabastrovou pokožkou, tmavými viečkami v čiernej, tmavomodrej alebo metalickej tmavej zlatej a striebornej a výraznými linkami v kombinácii s absenciou zvýraznených lícnych kostí, a perami ponorenými do tmavých odtieňov bordových a červených farieb. Toto líčenie je vhodné skôr na večer a pre extravagantné povahy, pretože predstavuje akýsi rebelský look a vyžaduje si veľkú odvahu. 

Nakoniec ešte jedna beauty vec: 

6. Nechty

   Nechty dotvárajú celkový look každej ženy, preto je potrebné upriamiť pozornosť aj na ich úpravu. V kurze sú skôr kratšie, na ktorých krásne vyniknú farby. A tých je túto sezónu vo svete nechtov požehnane. Nude, ktorou nikdy nič nepokazíte, provokatívna červená vhodná ako na slávnostné príležitosti tak aj bežné nosenie, a rebelská čierna sú základným vybavením tejto jesene. Odvážnejšie sa môžu vyhrať s akvamarínovou a metalickými lakmi, ktoré predstavujú samy o sebe doplnok so štipkou glamouru. Čoraz viac je rozšírený nail art - čiže vytváranie "umeleckých diel" na nechtoch. Fantázii sa medze nekladú - používa sa nápaditá čipka, trblietky a kryštály, ako aj populárne 3D aplikácie, napríklad tzv. cvoky. 

  Čo poviete na jesenné make-up trendy 2013? Podľa mňa je drvivá väčšina nositeľná aj do konzervatívnych slovenských ulíc. Onedlho prehliadka jesenných vlasových trendov... 

Mary Rose

zdroj: harpersbazaar.com

Read More

VIDEO: No more

Ahoj zblúdilé dušičky, 

znova prichádzam s hudobnou ochutnávkou. V poslednom čase sa zaujímam o vychádzajúce hviezdy hudobného neba, pretože cítim ich nekonečnú energickosť, talent a túžbu niečo dosiahnuť. Ako sa však hovorí, niektoré hviezdy žiaria viac, niektoré menej. Ja by som to povedala trochu inak. Niektoré si všimneme skôr, niektoré neskôr. A tak tomu bolo aj teraz. Objavila som mladú a veľmi talentovanú speváčku, ktorá sa zúčastnila aj na notoricky známej talentovej speváckej súťaži, ktorá jej otvorila dvere do hudobného sveta a teraz sa snaží rozžiariť svoju hviezdu. Ja jej úprimne držím palce. 

Hien - No more

Mary Rose

Read More

Autumn 2013 - móda a trendy

Ahoj zblúdilé dušičky, 

pri pohľade do kalendára mi zasvietila v hlave červená kontrolka - jeseň. Ani počasie už nie je to typické letné, hoci letné veci som ešte neodložila na zimný spánok niekde na dno skrine, ale v povetrí už jasne cítiť nastupujúcu farebnú pani - Jeseň. Chladnejšie rána, menej slnka a častejšie sychravé počasie so sebou prinášajú aj niečo dobré - nespočetné módne kreácie pre všetkých fashion nadšencov. Poďme si teda načrtnúť aké módne trendy nás čakajú tohtoročnú jeseň. Vybrala som zopár jesenných inšpirácií, ktoré spestria náš šatník. 

1. Farby

    Na farebné kombinácie veru jeseň nebýva skúpa. Popri klasike inšpirovanej pestrofarebným listami stromov, zemitých odtieňoch, ktoré nikdy nevyjdú z módy, sa do popredia derú aj iné zaujímavé a vášnivé farby. Tajomná a elegantná vínovo červená, nadčasová čierna, iskrivá biela, všestranná sivá, výrazná kobaltovo modrá a hit tohto roka - zelená. Tieto všetky budú kráľovať módnej jeseni 2013.

2. Materiály 

    Materiály pre jesenné kolekcie sa vyznačujú ako praktickosťou, tak zaujímavosťou. Jemná a záhadná čipka vždy obzvláštni každý kúsok a urobí ho neprehľadnuteľným a preto sa s pravidelnosťou objavuje v kolekciách svetových značiek už niekoľko rokov. Táto jeseň sa okrem iného bude niesť aj v retro štýle v podobe tvídu. Tvídové budú kabáty, saká, šaty, nohavice ...  

3. Grunge 

    O stále silnejúcom comebacku módneho štýlu 90. rokov nás začínajú presviedčať okrem celebrít, ktoré hojne propagujú túto módu, aj módni návrhári a do svojich kolekcií zaradili aj tzv. grunge štýl. Flanelové košele, voľné strihy, na oko nedbalý výzor... aj taký je grunge štýl. 

4. Pánsky štýl

    Preberanie mužských prvkov do dámskej módy je tu už veľmi dlho. Pánska móda prispôsobená ženským krivkám, zaujímavo riešené strihy a minimalistické kúsky doplnené elegantnými prvkami zastávajú vo svete módy svoje pevné miesto. Inak tomu nebude ani túto jeseň. Hor sa na oversized kabáty, dvojradové zapínania a jednoduché strihy. 

5. Doplnky 

    Výraznosť, výraznosť a ešte raz výraznosť. V kurze sú pletené čiapky rôznych štýlov cez ležérne padajúce, baretky, brmbolce. Do popredia sa derú kožušinové aplikácie, šály, doplnky a rôzne úplety. Najvýraznejšie sú však šperky a bižutéria vyznačujúce sa odvážnou kombináciou farieb, dominanciou drahých kameňov a masívnosťou. 

Zdroje: ffmoda.com, zara.com, reserved.com, hm.com, mango.com, marksandspencer.com

    Inšpirovala vás tohtoročná bohatá jesenná nádielka trendov a módnych vychytávok? Mňa určite a už si chystám svoj wishlist :)

 Mary Rose
Follow my blog with Bloglovin

Read More

Lebo on je chlap... alebo veci, ktoré sa chlapom tolerujú 1

Ahoj zblúdilé dušičky,

rozmýšľali ste niekedy nad tým ako vidí spoločnosť muža a ženu? Mám na mysli ich tradičné vzorce správania, ktoré sa delia akoby do 2 táborov:

• čo je všeobecne akceptované, 
• a čo naopak pokladané za neprijateľné.

Ja sa s tým stretávam pomerne často a pri mojich bohatých skúsenostiach ohľadom tejto témy som objavila ďalšiu kategóriu a to kategóriu " Lebo on je chlap..." a "Lebo ona je žena ... ". Táto fráza sprevádza moje šedé dni prekvapivo často a to ma inšpirovalo aj k napísaniu tohto príspevku. Ako už z názvu vyplýva v tejto časti sa budem venovať drsnejšej časti spoločnosti a ich malým prehreškom (vyzbrojila som sa titánovým pancierom, lebo očakávaná kritika bude drsná, ale čo už, beriem na seba to riziko ... :D ).

    Na začiatok musím objasniť niekoľko vecí:

• nie som feministka, hoci sa to môže zdať,
• mám celkom normálny zdravý vzťah k mužom,
• nechcem sa týmto článkom nikomu pomstiť, iba napísať svoj názor,
• je pravdepodobné, že so mnou nebude súhlasiť 99% ženského pokolenia (o mužskom ani nehovorím, tam s istotou predpokladám 100%-ný nesúhlas :D ), ale aj to 1% poteší.

zdroj: www.stmivani.eu

Čo sa to vlastne chlapom v spoločnosti toleruje?

   Skočím rovno do hlbokej vody a načrtnem milión krát omieľanú tému - vzťahy. Do tejto kategórie môžme zahrnúť naozaj všetko od nevery, cez nedostatok času až po nevhodný výber partnera. Ja sa tu budem zaoberať troma najzaujímavejšími, ale začnime pekne po poriadku:

a)  "nevhodný" výber partnera: vekový problém. Áno, áno, vráťme sa úplne na začiatok každého vzťahu. Nájdenie vhodného adepta pre spoločný život. Poznáte to: muž stretne ženu, žena stretne muža. Zamilujú sa (tou skutočnou láskou), a rozhodnú sa byť spolu. Ale čo ak je medzi nimi 15, 20, 30-ročný rozdiel? Ja stále hovorím, že ak je rozdiel medzi partnermi taký veľký, že by sa pokojne rovnal veku nejakého teenagera alebo viac, vtedy treba povedať rázne NIE. Viem, že sa to ľahko hovorí, ale musíme si uvedomiť, že ide pomaly o generačný rozdiel, a to nie je zanedbateľné. Možno si budú obaja rozumieť, možno sa budú milovať ako v tých pásových filmoch od Danielle Steel (bŕŕŕ), ale je tam to ALE, to uzná každý normálny jedinec. Lenže to ALE je v prípade muža oveľa menšie ako u ženy. Zatiaľ čo ona sa stretne najčastejšie s nepochopením, závisťou a neprajnosťou u oboch pohlaví, u muža je to inak. Rovesníci naňho pozerajú s uznaním, že zbalil mladú žabu, mladšie ročníky zase s obdivom a snívajúc o podobnom osude, keď príde ich čas. A názor žien? Iba pokrútia hlavami, v duchu preklínajú vrásky, celulitídu, pneumatiky a ten škodoradostný zub času, čo nahlodal ich krásu sebaistotu, ale s úsmevom na tvári mlčia a tým akoby vyslovili svoj "súhlas".

b) nevera naša každodenná - no o tomto by sa dalo napísať knihu ... počkať ... takéto knihy predsa na knižnom trhu existujú a to v hojnom počte. A keďže množstvo autorov "premrhalo" svoj drahocenný čas na túto tému, nemôžno sa čudovať, že sa nevyhla ani mojej najobľúbenejšej trojkombinácii, a to: myšlienka, prsty a klávesnica. Ale teraz len opatrne, pretože som stúpila na mínové pole. Áno, nevera naša každodenná, možno každotýždeňná, dvojtýždenná, mesačná... a takto by sme mohli vymenovať prívlastkov neúrekom. Jedno je však isté - bola, je a vždy tu bude. Rozdiel je len vo vnímaní mužskej a ženskej nevery. Samozrejme, podvedený to vidí zase úplne inak, ale ako to vidí spoločnosť? Kto zvíťazí v súťaži? Neverník alebo Nevernica? Ak ste tipovali Neverníka, máte pravdu. A prečo? Zase raz ide o mužské ego (sorry, ale inak sa to nedá vysvetliť). Jednoducho zatiaľ čo na Nevernicu pozerá spoločnosť ako na najväčšiu hriešnicu (viď. Mária Magdaléna), ktorá svojím správaním spôsobila prinajmenšom také škody na morálke ako hurikán Katrina na bankový účet USA, Neverník je naoko vyhrešený, potichu potľapkaný po chrbte, no veľakrát ľutovaný, pretože "chudák len hľadal čo doma nenašiel" alebo "určite ho zviedla". Teraz naozaj? Toto je logické zdôvodnenie nevery? A prečo sa nedá to isté povedať o Nevernici?

Ešte jeden malý príklad: Chalan a dievča / muž a žena idú po ulici. Okolo prejde mladé, pekné a na prvý pohľad nezadané dievča. Chalan/muž sa za ňou obzrie. Dievča/žena takisto, avšak s tým rozdielom, že muž to robí zo zvedavosti, záujmu, alebo proste len tak, no v ženinej hlave sa už natrvalo usadila myšlienka : "Mrcha, dievča ľahkých mravov, šľapka!". Česť výnimkám, ale nech zdvihne ruku tá, ktorej to aspoň raz nenapadlo. Moja ruka teda zostala pekne dolu, a veruže sa za to aj patrične hanbím, ale chvalabohu dospela som k názoru, že som sa mýlila. To dievča ani len netušilo, že len svojou prítomnosťou vyvolalo takú vlnu emócii, samozrejme bavíme sa o normálnych babách, a nie o chodiacich cielených sexuálnych inzerátoch. Bohužiaľ, aj takéto sme my ženy. 

c) ovocie našej nevery - nakoniec to najlepšie. Fatálny dôsledok predošlého bodu. Proti nemu totiž nemožno podniknúť nič, jednoducho sa s ním iba zmieriť. Dôvod jednoduchý. Vlastne dôvody sú 2:

1. nedá sa s tým nič urobiť. Áno viem, je tam interupcia, ale čo ak je už neskoro, žena/Neverník sú proti, dieťa je už na svete a potom sú tam morálne dilemmy. Môžeme si aj hlavu trieskať o múr, na skutočnosti to nič nezmení. 

2. jedinou skutočnou obeťou je dieťa. Ono je úplne nevinné, nemôže zato, že manželstvo/vzťah nefunguje alebo jeho otec hľadal vyplnenie svojho voľného času inde. Pretože ženy (podvedené) môžu skončiť vzťah s Neverníkom (ak mu samozrejme neodpustia) a pokračovať vo svojom živote s čistým listom, ale čo dieťa? Rodičovské puto nikdy nezmizne. Krv sa nezmení na vodu, ako sa hovorí. 

A čo nato spoločnosť? Plne to akceptuje a zase sa miska váh priklonila (aj keď len o trošku, ale predsa) na stranu muža. Dôkazov je celé more, stačí trošku prevetrať staré kroniky a história ľudstva hovorí sama za seba. Nemanželské deti vždy boli tou skupinou obyvateľstva, o ktorej sa síce verejne nehovorilo, ale všeobecne sa s ňou rátalo. V súčasnosti to už samozrejme neplatí tak striktne ako tomu bolo kedysi, ale aj tak sa nájde skupina ľudí (staršia generácia), ktorá sa zlými očami pozerá na slobodné matky. Asi tomu bude tak preto, lebo nemanželské deti v drvivej väčšine spadajú do opatery ich matiek, čo pre muža neznamená taký zásah do života. Ale ja nesúhlasím. Dieťa je vždy vecou dvoch, lenže muž, ako tomu bolo už nespočetnekrát, sa môže spoľahnúť na toleranciu spoločnosti. 

    Toto bola prvá časť novej rubriky "Lebo on je chlap...". Skúste vyjadriť svoj názor. Naozaj spoločnosť toto všetko toleruje mužom, alebo je to iba prežitok, ktorý treba vyhodiť do koša ako zubnú kefku po 2 mesiacoch? 

Mary Rose

PS: Aby nebolo ukrivdené nikomu, chystá sa aj rubrika "Lebo ona je žena ... ". Už si brúsim nechty na prstoch . 

Read More

Hnev

Ahoj zblúdilé dušičky, 

včera som mala dosť ťažký deň. Niežeby som sa chcela sťažovať, to nie, ale radšej by som takýchto dní zažívala menej. No na druhej strane som tomu aj rada, pretože ma takéto dni dokážu vyburcovať k zamysleniu sa. A to je moja Achillova päta. 

    Udalosti posledných dní mi dohodli stretnutie s mojím starým známym, ktorého isto aj vy poznáte - hnevom. Nebudem tu rozoberať klinické prípady hnevu. Som len laik, obyčajný smrtelník, ktorý sa stretáva s každodennými prejavmi hnevu. Nie je ľahké sa akokoľvek vyjadrovať o tejto téme, pretože je to veľmi subjektívne. Povedala by som, že koľko ľudí, toľko druhov hnevu. A teraz to myslím vážne. Veľmi záleží od charakteru a typu osobnosti jednotlivca. 

    Zoberme si za príklad mňa. Trochu vás však musím uviesť do obrazu, keďže ma ešte nepoznáte. Som dievča, takmer žena, a to tým vôbec nemyslím vek, ale duševnú zrelosť, pretože je všeobecne známe, že dosiahnutie istého veku ešte vôbec neznamená aj duševnú vyspelosť, tá prichádza u každého individuálne. Preto seba vnímam ako "čakajúceho v rade na lísky na vlak, avšak nie na konci rady, ani nie celkom vpredu, ale tak tretieho, štvrtého v poradí pred okienkom. Za okienkom sedí duševná zrelosť." 

Som dosť komplikovaná povaha, často príliš tvrdohlavá a hrdá (to by vám potvrdil každý kto ma pozná), dá sa povedať, že konfliktný typ, napriek tomu, že som skôr introvert, ale asertívny introvert. Viem, že sa to navzájom vylučuje, ale tak som povedala, že som komplikovaná. U mňa protiklady tvoria základ môjho života. Neznášam čierno-biele veci,  pretože  verím, že v každom je čo i len náznak dobra, a aj naopak. Neverím v dokonalosť, pretože neexistuje, ale som presvedčená, že ľudia môžu dosiahnuť svoje ciele, nech sú akokoľvek bláznivé... Hmm, aj vám sa stáva, že sa neviete poriadne charakterizovať? Ja som si to len teraz uvedomila. Ale keďže nechcem, aby tento príspevok spôsobil mozgovú mŕtvicu čo i len jednému z vás, tak sa radšej posuniem ďalej k pôvodnej téme a nebudem tu opisovať mojich ďalších milión (nedokonalých) vlastností. 

Takže ja a hnev. Neznášam, keď ma ľudia nevedia oceniť. Nech sa snažím ako chcem, nech vynaložím akokoľvek svoje sily, vždy sa nájde niekto/niečo, kto/čo moju snahu neocení. Toto je najčastejšia príčina môjho hnevu. Ale v tomto okamihu vôbec nie je podstatné, čo ma konkrétne včera nahnevalo. Podstatné je ako som tento pocit prežívala. A verte ja všetky emócie prežívam naplno a intenzívne, pretože akosi v tej chvíli naozaj cítim, že existujem. Nebolo tomu inak ani vtedy. Keďže som povedzme, trošku citlivejšia než bežný priemer, môj hnev sa prejavuje postupne. Najskôr by som ho prirovnala k 4 fázam veterného víru. 

4 fázy hnevu (podľa Mary Rose)

    Hnev je spočiatku taký malý náznak čohosi, akéhosi vánku, ktorý si sotva niekto všimne. Vánok sa objaví sem - tam, a ako prišiel, tak aj odíde, a to hlavne nenápadne. Preto mnohí ani len netušia, že sa už v človeku usalašil a len čaká na posilnenie. A to samozrejme nenechá na seba dlho čakať.

    Vánok sa postupne formuje do malého vírika, ktorý pomaly krúži dookola, no napriek tomu ešte nemá tú nebezpečnú ničivú silu. Svojimi ladnými pohybmi len skúma terén a opatrne hodnotí situáciu, pretože ešte stále cíti, že jeho bytie stojí na vratkej stoličke, ktorá ho bez mihnutia oka môže kedykoľvek hodiť do tmavej hlbokej priepasti rozplynutia. Vyhľadáva každý, čo i len najmenší zdroj posilnenia a vytrvale vyčkáva na svoju príležitosť. 

    Trochu posilnený sa vírik posúva na ďalšiu úroveň - vír. Vír je už trochu iná káva, tam sa už totiž začína prejavovať jeho húževnatosť, pretože sa formuje jeho akoby vlastná túžba po ovládaní. Už chce zasahovať do diania, ale ešte stále sa dá ustrážiť a silou vôle mať vír pod kontrolou. Tu sa však vyžaduje istý stupeň sebakontroly, bez ktorej to nejde. Táto fáza je ideálna pre tréning svojho odhodlania ovládať svoj hnev. Isto, pokušenie a chuť vyliať si na niekom hnev je veľmi silná, ale človek si ešte stále uvedomuje, že niektoré veci prosto nestoja zato. Vír však, nanešťastie, patrí k najvytrvalejším fázam, pretože je oveľa ľahšie potlačiť vírik, a bez problémov nechať rozplynúť vánok. 

  Poslednou fázou, najničivejšou zo všetkých je veterná smršť. Tu už ľudské sebaovládanie málokedy postačí. Prejavuje sa veľmi intenzívne a prudko, bez akéhokoľvek varovania a prináša so sebou častokrát pre človeka aj fatálne následky. V sekunde dokáže zbúrať všetko, čo človek dlhodobo budoval, či už vzťahy, pozície, dôveru. Je to komplikovaný proces, ktorý sa prejavuje veľmi individálne. Najčastejšie ide o prejav agresivity, ale nie je výnimočný ani emočný výlev v podobe sĺz, výčitiek, beznádeje. Na prekonanie veternej smršte je potrebný celý súbor niekoľkých faktorov na jej "spacifikovanie". 

Ako sa teda vysporiadať s hnevom?

    Prvou a najdôležitejšiou vecou na vysporiadanie sa s hnevom je schopnosť prejaviť svoj hnev, ale v rámci ľudskosti. Áno, je oveľa zdravšie prejaviť svoj hnev ako ho potlačiť. Potláčanie emócii predstavuje niečo čo je v protiklade s prírodou, bráni prirodzenému správaniu sa človeka, preto je veľmi dôležité nechať svoje emócie vyplávať na povrch a možno tým poukázať na niečo, čo nie je v poriadku, s čím nesúhlasíte, alebo čo vás trápi. Hromadenie emócii vo svojom vnútri iba umocňuje ich neskorší nepriaznivý prejav, ako je to predovšetkým v prípade hnevu. Potrebné je brať ohľad na možno celkom nevinných ľudí vo svojom okolí, ktorí boli len v nesprávnom čase na nesprávnom mieste. Veď ani vám by sa nepáčilo, keby si na vás niekto z nenazdajky vylial svoj hnev. Ak je situácia naozaj zlá, častokrát sa stiahnem do úzadia, a buď osamote alebo v prítomnosti svojich naozaj blízkych osôb prejavím svoje rozhorčenie. Nesnažím sa nikoho obviňovať, iba nahlas vyjadrím všetky veci, ktoré ma trápia, nechám plynúť svoje myšlienky, ktoré navonok  možno nemajú nijaký súvis, ale dlhodobo živili môj hnev. U mňa sa stretnete aj s hlasným prejavom - krikom. Nemyslím tým šialené kričanie, iba krátky  hlasný prenikavý výkrik, ktorým sa zo mňa vyplaví nahromadené napätie. Jeden z najlepších spôsobov aké poznám. Ak vám to pripadá nepríjemné alebo nevhodné, skúste kričať do vankúša, poskladanej bundy, atď., tie hlasitosť výkriku tlmia. 

    Druhou záležitosťou je vyhľadanie zdroja hnevu. Toto je dosť komplikované, ale ide o veľmi účinný prostriedok na predchádzanie, ovládanie a eliminovanie hnevu. Hoci to so sebou prináša mnoho nepríjemností, aj tak vám to odporúčam. Vyhľadanie a skúmanie dôvodov nás totiž častokrát môže priviesť k prekvapivým záverom. Môžme odhaliť skryté krivdy z minulosti, ktoré nás ťažia a tým v našom podvedomí ovplyvňujú naše rozhodnutia. Čím skôr nájdeme zdroje hnevu, tým rýchlejšie a efektívnejšie s nimi dokážeme bojovať. V mojom prípade ide o najťažšiu úlohu pri vysporiadaní sa s hnevom, pretože cítim tú záťaž, ktorú so sebou prináša poznanie týchto príčin, napriek tomu na tom intenzívne pracujem. 

     Treťou vecou je tréning svojho sebaovládania. V prvých dvoch fázach hnevu ide o pomerne jednoduchú záležitosť, pretože náš hnev ešte nenabral na svojej intenzite a jeho prejav ani nemá také vážne následky. Najčastejšie sa dá neutralizovať práve úprimným rozhovorom. Viem, omieľané všade dookola, ale mne to naozaj pomáha. Jednoducho prejavím svoju nespokojnosť niekoľkými slovami, a už len tým uľavím na svojej duši. Ak sme k tomu všetkému vo svojom okolí obdarení úprimnými ľuďmi, ktorí nás ochotne vypočujú a chcú nám pomôcť, tým je zdolanie hnevu jednoduchšie. V prípade tretej fázy ide o komplikovanejší proces, avšak podľa mojich skúseností sa tu naozaj viditeľne prejavuje  malichernosť niektorých situácií. Jednoducho človek musí dospieť k tomu, čo naozaj stojí za ten hnev a čo je iba nafúknutá prázdna bublina. Poctivým tréningom je prinášanie správnych rozhodnutí čoraz jednoduchšie. Pokiaľ ide o vrcholovú fázu hnevu, tu je už naozaj ťažké akékoľvek sebaovládanie, napriek tomu sa snažme veci vyventilovať a čo najskôr sa upokojiť, hoci to nie je vždy možné. V tom dobre pomôžu trpezliví priatelia.

    Nakoniec tu mám ešte niečo. Dobrá správa je, že v mnohých prípadoch, ako to už býva, aj tu po búrke vychádza slnko. Človek po výleve hnevu cíti akési zadosťučinenie, pocit odľahčenia a u niektorých sprevádzaný aj výčitkami svedomia nad intenzivou prejavu hnevu voči svojmu okoliu. Ale je to celkom normálne. Sme ľudia a to, že som si dnes vyliala zlosť na niekom, sa zajtra zopakuje u niekoho iného. Rozdiel je len v tom, že ja som sa dnes rozhodla, že nabudúce už budem proti hnevu bojovať. 

    Viem, že mnohí po prečítaní príspevku isto pokrútili nesúhlasne hlavami a v podstate som tomu aj rada, lebo by mi prišlo veľmi zvláštne, keby mal každý rovnaký názor na hnev ako ja. Stále si myslím, že má každý právo na svoj názor, nech je akýkoľvek. Tento bol práve môj. 

Mary Rose

Read More

VIDEO: Wrecking ball

Ahoj zblúdilé dušičky, 

dnes tu mám pre vás jednu super pesničku. Je trošku melancholická a smutná, hoci speváčka v poslednom čase dosť provokuje (viď. vystúpenie na VMA 2013, isto mnohým došlo), napriek tomu mi pri počúvaní pookreje duša. Je to typická pesnička pre sklamaných v láske. Snáď sa vám bude páčiť. 

    Inak mňa vystúpenie Miley na VMA 2013 zaujalo, a zároveň donútilo sa zamyslieť, hoci mnohých pobúrilo jej správanie, ja tam však vidím skrytý výkrik o "pomoc". Možno sa mýlim, ale ktovie . 

Mary Rose

Read More

Moje plány ...

Ahoj zblúdilé dušičky, 

v hlave mi už istý čas víri niekoľko zaujímavých myšlienok, ktoré sa postupne formujú a vykresľujú neučitý tvar akéhosi imaginárneho telesa ležiaceho v mojom podvedomí. Toto teleso začína naberať dosť veľké rozmery a preto som si povedala, že by nebolo na škodu nejako ho prezentovať a uvoľniť aspoň čiastočne miesto aj iným, možno rovnako šialeným telesám. Ide o čisto subjektívne myšlienky, ktoré najčastejšie odzrkadľujú môj momentálny krátkodobý mentálny stav. Veď neexistuje človek, ktorý by sa niekedy, hoci čo i len raz, nezamyslel nad niečím podobným. A o čom sa tu vlastne rozpisujem na niekoľkých riadkoch?

    V poslednom čase ma začali dosť zaujímať ľudské emócie. Nie, nejde mi o nejaké učebnicové definície, ale čisto subjektívny pohľad človeka na túto silu, ktorú je častokrát nemožné ovládať. Moja predstava o ľudských emóciách spočíva v tom, že ich vidím ako nekončiaci sa rad. Rad, kde si jednotlivé články (emócie) menia nepravidelne svoje poradie. Na začiatku živo pulzujú tie najintenzívnejšie a celkom na konci, niekde v útlme, ale ešte stále, hoci podstatne tichšie dávajú najavo svoje bytie tie momentálne najslabšie. Tento stav je však dočasný a to, ako bude vyzerať možno o pár minút/hodín/dní závisí od mnohých faktorov. Znie to ako pravidlá dosť zložitej hry, ale verte mi, je to ešte zložitejšie a existuje tu len jedno pravidlo, a to, že žiadne pravidlo neexistuje. Klišé, viem, ale aj sám život je klišé, takže sa nečujme už ničomu. 

                                 

zdroj: www.sodahead.com

     Takže to je môj plán, postupne sa budem venovať jednotlivým článkom (emóciám).  Okrem toho sa na blogu objavia aj príspevky iného typu, napríklad moje tipy na hudbu, DIY, moja tvorba a pod.. A viete čo je najkrajšie na tomto svete? Sloboda rozhodnutia. Rozhodnite teda či obetujete čas na čítanie alebo si radšej pôjdete zahrať rybičky na Facebooku :D Je to len na vás. 

Mary Rose

Read More