" Neviem hrať na husle." To je prvá vec, ktorá ma vždy napadla, keď ma niekto vyzval, aby som o sebe povedala niečo zaujímavé. Niežeby to bolo také výnimočné, ale to je asi najzaujímavejšia vec, ktorú o sebe môžem povedať. No okrem iných ... menej zaujímavých.
Vždy som vedela, že môj život nie je ako život bežných ľudí. Bola som malá, chudá, s veľkými očiskami, a ľudia na mňa vždy pozerali s ľútosťou. Že prečo? Nechápala som. Bola som jedna z milióna, obyčajné sedemnásťročné dievča, ktoré neznáša chodiť do školy, nevyniká v žiadnom predmete či športe, nezaujíma sa o módu a make-up, nechodí do obchodných centier "zmysluplne" vyplniť svoj čas, či nemá praktické hobby. Čiže mne podobných behali po uliciach celé stovky.
Dokonale som splývala so sivým priemerom, ktorý na chodbách každý prehliada, ktorý vždy niekomu zavadzia, či už v obchode pred regálom s cereáliami, na chodníku rušnej ulice alebo na zastávke metra, a ktorý nestojí zato, aby ho vôbec oslovili. Jednoducho okolo mňa prešli, nezamýšľajúc sa kto som a ak sa aj náhodou niekto na mňa pozrel, uvidela som v jeho očiach ľútosť, akýsi súcit akoby práve videl stroskotanca po návrate domov a odvracajúc zrak sa radšej pobral ďalej. Ale mne to nevadilo. Predsa len ten, kto nestojí v centre pozornosti, má viac priestoru na pozorovanie.
Vždy som vedela, že môj život nie je ako život bežných ľudí. Bola som malá, chudá, s veľkými očiskami, a ľudia na mňa vždy pozerali s ľútosťou. Že prečo? Nechápala som. Bola som jedna z milióna, obyčajné sedemnásťročné dievča, ktoré neznáša chodiť do školy, nevyniká v žiadnom predmete či športe, nezaujíma sa o módu a make-up, nechodí do obchodných centier "zmysluplne" vyplniť svoj čas, či nemá praktické hobby. Čiže mne podobných behali po uliciach celé stovky.
Dokonale som splývala so sivým priemerom, ktorý na chodbách každý prehliada, ktorý vždy niekomu zavadzia, či už v obchode pred regálom s cereáliami, na chodníku rušnej ulice alebo na zastávke metra, a ktorý nestojí zato, aby ho vôbec oslovili. Jednoducho okolo mňa prešli, nezamýšľajúc sa kto som a ak sa aj náhodou niekto na mňa pozrel, uvidela som v jeho očiach ľútosť, akýsi súcit akoby práve videl stroskotanca po návrate domov a odvracajúc zrak sa radšej pobral ďalej. Ale mne to nevadilo. Predsa len ten, kto nestojí v centre pozornosti, má viac priestoru na pozorovanie.
Raz sa mi dokonca stalo, že si ma na ulici pomýlili s bezdomovcom, hoci ja som sa len pošmykla na zľadovatelom chodníku, a keďže ma matka príroda neobdarila príliš dobrými balančnými schopnosťami, trvalo mi hodnú chvíľu pozbierať sa zo zeme do vzpriamenej polohy. Muselo to byť celkom komické, pozerať na mňa ako sa dobrých päť minút snažím vzpriamiť, no bezúspešne. Priznávam, po prvých troch pokusoch som už bola taká unavená a znechutená neochotou okoloidúcich pomôcť mi, že som si jednoducho sadla do indiánskeho sedu a rezignovane čakala kým zase naberiem trocha sily, aby som odznova začala zápasiť s ľadom a mojou nešikovnosťou. A vtedy mi rovno pred nosom preletel trblietavý predmet a pristál presne do mojej spadnutej čiapky, ktorá ležala opustená na chodníku. Lepšie som sa prizrela a identifikovala lesklú striebornú mincu. Slnečné lúče zimného slnka sa na nej krásne odrážali a vytvárali zvláštnu magickú ilúziu. Ten obraz sa mi natrvalo vryl do pamäte, čiže som spočiatku ani nepochopila čo sa stalo. Jednoducho som si svoje čakanie krátila tou krásnou hrou svetla. Bola som ako zhypnotizovaná, až kým ma niekto nevytrhol z toho snenia vyhlásením o "naničhodnosti týchto parazitov spoločnosti". Uvedomila som si, že ten drsný hlas hovorí o mne. Nevidela som osobe, ktorej patril, do tváre, viem len, že to bol vysoký muž v tmavom elegantnom obleku, ktorého cena isto prevýšila celoročný plat môjho otca. Necítila som však absolútne nič. Ani hnev, že ma pokladal za bezdomovca, ktorý prosí na ulici o almužnu, ani ľútosť, že takto nazýva tých úbožiakov, ani prekvapenie, že mi nepomohol. Jednoducho som tento zážitok prijala ako fakt, ako niečo čo sa denne stáva, ako tá najprirodzenejšia vec na svete. Človek musí niektoré veci vedieť prijať.
Možno sa vo mne neskrýval génius, a možno som v živote ani nebola predurčená na veľké veci, ale aj ja som bola človek. Človek, ktorý mal jednu zvláštnu schopnosť. Dokázala som si zapamätať tisícky mien a príbehov nespočetných kníh, ktoré som hltala tak pažravo ako to len bolo možné, pretože v mojom okolí sa veru nenachádzalo veľa možností pre čítanie. Využila som teda každú príležitosť, hľadala knihy na burzách, blších trhoch, knižniciach, ale aj v starých krabiciach, ktorých boli v špinavých bočných uličkách celé stovky. Znamenali pre mňa nevídané bohatstvo, poklady, ktoré pre iných boli len odpadom. K mojim obľúbeným knihám jednoznačne patrila svetová klasická beletria, ale nadchla ma aj tvorba nenápadných, relatívne neznámych autorov, ktorí za celý život vydali možno jednu knihu, tá však pre nich znamenala svet. A to som si vedela veľmi ceniť. Vsadili do kníh to najlepšie zo seba.
Škoda len, že som si knihy nemohla vziať domov, pretože môj otec pokladal čítanie za "zbytočný luxus a stratu drahocenného času". A tak som ich s istou pravidelnosťou odnášala do jedného starého antikvariátu na rohu našej ulice. Majiteľ ma už dobre poznal a vždy pri mojej donáške ďalšej várky kníh mi popri knihách, ktoré mi na oplátku požičal na prečítanie, prihodil aj nejaký ten dolár. Bolo mi to celé trápne, ale zároveň sa mi peniaze vždy zišli. Hlavne v týchto ťažkých časoch.
Moja záľuba v knihách mi veru niekedy spôsobovala nepríjemnosti a spustila na mňa vlnu nespokojnosti ako zo strany môjho otca, pred ktorým som sa snažila moju lásku k literatúre skrývať, tak aj v kruhoch mojich spolužiakov, ktorí ma najčastejšie častovali prezývkou - knihomoľ. Knihomoľ veru v tomto svete orientovanom na peniaze, slávu a moc patrí ku čudákom a tým som bola pre spoločnosť tak či tak. Pomaly, ale isto som sa s týmto titulom a spoločenským zaradením zmierila a naučila sa s tým žiť. Nemala som v tomto smere oporu u nikoho, snáď len u svojho brata Andyho, ten však ako najžiarivejšia futbalová hviezda našej školy a najväčšia pýcha môjho otca mohol sotva riskovať svoje dobré meno tým, že by sa ma zastal. Mňa však napĺňalo šťastím vedomie, že aspoň on jediný ma prijal takú aká som, aj keď len vo svojom vnútri. Viem, som čudná.
Mary Rose
Možno sa vo mne neskrýval génius, a možno som v živote ani nebola predurčená na veľké veci, ale aj ja som bola človek. Človek, ktorý mal jednu zvláštnu schopnosť. Dokázala som si zapamätať tisícky mien a príbehov nespočetných kníh, ktoré som hltala tak pažravo ako to len bolo možné, pretože v mojom okolí sa veru nenachádzalo veľa možností pre čítanie. Využila som teda každú príležitosť, hľadala knihy na burzách, blších trhoch, knižniciach, ale aj v starých krabiciach, ktorých boli v špinavých bočných uličkách celé stovky. Znamenali pre mňa nevídané bohatstvo, poklady, ktoré pre iných boli len odpadom. K mojim obľúbeným knihám jednoznačne patrila svetová klasická beletria, ale nadchla ma aj tvorba nenápadných, relatívne neznámych autorov, ktorí za celý život vydali možno jednu knihu, tá však pre nich znamenala svet. A to som si vedela veľmi ceniť. Vsadili do kníh to najlepšie zo seba.
Škoda len, že som si knihy nemohla vziať domov, pretože môj otec pokladal čítanie za "zbytočný luxus a stratu drahocenného času". A tak som ich s istou pravidelnosťou odnášala do jedného starého antikvariátu na rohu našej ulice. Majiteľ ma už dobre poznal a vždy pri mojej donáške ďalšej várky kníh mi popri knihách, ktoré mi na oplátku požičal na prečítanie, prihodil aj nejaký ten dolár. Bolo mi to celé trápne, ale zároveň sa mi peniaze vždy zišli. Hlavne v týchto ťažkých časoch.
Moja záľuba v knihách mi veru niekedy spôsobovala nepríjemnosti a spustila na mňa vlnu nespokojnosti ako zo strany môjho otca, pred ktorým som sa snažila moju lásku k literatúre skrývať, tak aj v kruhoch mojich spolužiakov, ktorí ma najčastejšie častovali prezývkou - knihomoľ. Knihomoľ veru v tomto svete orientovanom na peniaze, slávu a moc patrí ku čudákom a tým som bola pre spoločnosť tak či tak. Pomaly, ale isto som sa s týmto titulom a spoločenským zaradením zmierila a naučila sa s tým žiť. Nemala som v tomto smere oporu u nikoho, snáď len u svojho brata Andyho, ten však ako najžiarivejšia futbalová hviezda našej školy a najväčšia pýcha môjho otca mohol sotva riskovať svoje dobré meno tým, že by sa ma zastal. Mňa však napĺňalo šťastím vedomie, že aspoň on jediný ma prijal takú aká som, aj keď len vo svojom vnútri. Viem, som čudná.
Mary Rose
0 komentárov:
Zverejnenie komentára