Čas huslí - Kapitola 3

    Tma, všade iba hustá, nepreniknuteľná tma, ktorá sa mi vpíjala do celého tela cez každučkú moju bunku a napĺňala ako myseľ tak aj dušu neopísateľným pocitom strachu a zmätku. Rázne som zatvorila za sebou dvere a chvíľu len nečinne postávala v predsieni nášho neveľkého bytu 3C na Rosslingovej ulici 15. Myšlienky mi divo vírili hlavou až som mala pocit, že mi hneď a zaraz praskne. Horúčkovito sa mi odrážali od stien lebky a križovali sa navzájom vytvárajúc najrôznejšie mutácie domnienok a predpokladov, ktoré absolútne nemali reálny základ. Nemohla som však tomu zabrániť. V podstate som sa tomu aj potešila, pretože som na chvíľu zakúsila ten sladký pocit nevedomosti, keď sa človek rozptýli aj niečím iným ako sú problémy, ktoré pomaly, ale isto nahlodávajú nielen telo, ale aj dušu. 

   Nevedela som čo robiť. Postávanie v tme bolo síce príjemné, a nanajvýš pohodlné v takejto ťažkej situácii, ale vedela som, že takto nemôžem pokračovať do nekonečna. Nakoniec som sa prinútila rukou v tme pohľadať zapínač, aby som priniesla do nášho domova aspoň kúsok svetla. Bezvýsledne som ohmatávala stenu, kde som prepokladala zdroj svetla, ale nie a nie ho nájsť. Musela som sa pousmiať, pretože to budilo dojem, akoby som tam ani nebývala. Vedela som však, že moje zmysly akosi nie sú v rovnováhe a pripísala som svoju nešikovnosť práve tomuto faktu. Po hodnej chvíli som konečne nahmatala zapínač a netrpezlivo som ho stlačila. Miestnosť náhle zalialo dosť nepríjemné ostré svetlo, ktoré ubližovalo mojim očiam. Inštinktívne som žmúrila oboma očami, kým sa trochu neprispôsobia novým podmienkam, veď som predsa len stála niekoľko minút, a možno to bolo aj viac, iba v hustej nepreniknuteľnej tme, ktorá lahodila mojim zreničkám. Na chvíľu som pocítila aj slabý závrat, ale moje telo sa rýchlo spamätalo a teraz som len stála s otvorenými očami a rozhliadala sa okolo seba. Nič výnimočné som nevidela, priam naopak, to čo som videla bolo dosť neutešené a budilo dojem zanedbanosti a strohosti. Avšak to bol len prvý dojem. Človek sa musel na veci pozrieť bližšie a až vtedy pochopil, že toto miesto, nech už bolo akékoľvek, dalo sa nazvať domovom. Aspoň pre troch ľudí určite. Ľudí, ktorí tu trávili celý svoj život, a pre ktorých toto miesto znamenalo útočisko pred nepriazňou osudu alebo niečoho podobného. 
    Pri vstupe do bytu sa človek okamžite ocitol v obývačke spojenej s malým a nenápadným kuchynským kútom s jednoduchým barovým pultom a jedným párom kovových stoličiek. Z kohútika pomaly, ale rytmicky kvapkala voda na neumytý riad v kuchynskom dreze vytvárajúc tak aspoň náznak toho, že tu niekto býva, hoci v posledných dňoch tomu tak nebolo. Uprostred obývačky sa nachádzal starý kožený gauč, ktorý bol už kde tu vysedený o čom značili nápadné preliačeniny na sedacej časti a k nemu doladené kreslo, trošku ošumelejšie ako gauč, pretože koža na niektorých miestach už popraskala. Pred nimi bol len tak ledabolo položený podstavec, na ktorom trónil menší farebný televízor, na prvý pohľad z tých lacnejších. Jednoduchý nábytok zo svetlého nelakovaného dreva pri stene nápadne ladil s vyblednutými pásikavými tapetami na stenách, ktoré sa kde tu odlepovali, a vytváral príjemný kontrast s tmavými tónmi kože na sedacej súprave. Nábytku tu síce nebolo veľa, ale akosi ho bolo akurát. Do malého bytu sa veľa toho aj tak nezmestí. Z miestnosti potom viedlo ešte trojo dverí do spální a kúpeľne. 

   Rozhodla som sa, že nepôjdem spať, aj tak sa mi to zdalo zbytočné, veď o chvíľu vykukne slnko a deň sa začne odznova. Lenivo som sa dovalila ku gauču a hodila sa naň s nádejou, že si trošku odpočiniem. Avšak dúfať v odpočinok bolo celkom márne. Môj vnútorný nepokoj mi to nedovolil. Akosi som si nemohla vyhodiť z hlavy  chlapca s tým zverským pohľadom a strach, ktorý som pocítila, keď sa mi díval do očí. Nebol to ten normálny, bežný strach, ktorý človek pocíti, keď sa ocitne v nebezpečí, tento strach bol iný. Bol akoby magnetický. Nedokázala som sa v tej chvíli ani pohnúť, hoci za iných okolností by mi nerobilo problém zmiznúť z jeho dosahu za pár sekúnd. Ale vtedy som nemohla, úplne si ma podmanil. Nevedela som si vysvetliť prečo. Akoby mal nadomnou nepoznanú moc, ktorá ovládala moje telo a som si istá, že keby som tam zotrvala dlhšie, ovládol by aj moju vôľu. Raz som sa dočítala, vraj niektorí ľudia dokážu ovládať myšlienky iných, manipulovať nimi a dosiahnuť prostredníctvom nich čokoľvek, čo si zaumienia, ale vždy som to pokladala iba za odvážnu fantáziu dotyčného autora. Ako môže iný človek ovládať moju vôľu? Nešlo mi to do hlavy. Ani som si nebola istá či sa práve toto stalo pred pár hodinami na tej pustej ulici, ale nedalo mi to pokoja. Nikdy v živote na mňa nikto tak nezapôsobil.

    Ako som si čoraz viac premietala v myšlienkach celú situáciu a vracala sa späť dúfajúc, že narazím na nejakú maličkosť, ktorá mi ušla a ktorá by mi dala odpoveď na moje otázky, dospela som k názoru, že ten chalan musel byť narkoman alebo drogovozávislý. Jeho zverský pohľad, krvou podliate oči, nenormálne rozšírené zreničky, ale hlavne tá odhodlanosť pre uskutočnenie hocakého skutku na zachránenie vlastnej existencie, rovnaká akú majú divé zvery v boji o holý život ma definitívne presvedčili, že som mala veľké šťastie, pretože to mohlo vtedy dopadnúť všelijako. Mala som už zopár skúseností s ľuďmi žijúcimi na ulici a veru nejeden z nich podľahol ničote, ktorú prinášajú omamné látky. Závislosť je veľmi nebezpečná vec, hlavne keď závislý človek pocíti ohrozenie, že o ňu môže prísť. Vtedy nepozná ani matku, ani otca, ide iba za jediným cieľom. Uspokojiť svoju túžbu. Drogy si človeka nevyberajú, otvoria svoje brány pre každého, bohatého, chudobného, malého, veľkého, ženu, muža... Drogy nediskriminujú. Každý kto im podľahne je pre nich rovnako vítaný, ale len do istej chvíle. Kým je čím zaplatiť. Všetko na svete má totiž svoju cenu. A drogy posadili svoju cenu veľmi vysoko. A to nielen materiálne, ale za krátke chvíle pôžitku, ak sa to dá takto nazvať, si berú aj inú daň - život. Jeden život, dva životy, milióny životov... vysoká to cena. Závislý človek začína splácať už počas života, po malých kúskoch stráca svoje sily, svoju dušu a osobnosť... 

    Chalan so zverským pohľadom bol oblečený v značkových veciach, na ruke mal drahé hodinky, ktoré sa isto o nejaký čas ocitnú na ruke jedného z dílerov ako menší preddavok alebo možno nejaká splátka. Ak by som si odmyslela jeho maniacky výraz, ťažké dýchanie a strhanú tvár, mala by som pred sebou obyčajného chalana približne v mojom veku, možno o pár rokov staršieho, ktorého otecko a mamička chovajú doma ako v bavlnke a ktorý isto nikdy nezakúsil pocit nedostatku. Čo teda mohlo donútiť tohto chlapca, aby útechu či potešenie hľadal práve v drogách? Nešlo mi to do hlavy. Náhle ma zalial taký nehraničný pocit hnevu aký som už dávno nezakúsila. Prečo si ľudia nevážia život? Prečo ho dobrovoľne odhadzujú a ničia, zatiaľ čo iní také šťastie nemajú?

    Napriek tomu som sa nedokázal hnevať tak ako som chcela. Akosi pri spomienke na jeho pohľad sa hnev vyparil. Nemôžem povedať, že by som ho ľutovala, ale bolo mi jasné, že tento zážitok nejakým, v tejto chvíli pre mňa ešte nejasným spôsobom, poznačil môj nastávajúci život. Moje vnútro mi to našepkávalo, hoc rozum protestoval. Rozum, lepšia časť môjho ja, mi svojím varovaním a dobrými radami neraz v živote zachránil kožu. Avšak aj ten musí mať niekedy odpočinok a vtedy nastupuje moje druhé ja, ktoré volám inštinkt. A ten mi teraz jasne a čoraz hlasnejšie s takou dominanciou, ktorá umlčala hlas môjho rozumu, našepkával, aby som tejto udalosti pripísala väčší význam ako zvyčajne, akoby ma chcel varovať, že ešte nie je koniec. Bola som zmätená. 

Read More

DIY: Flower mirror

Ahoj zblúdilé dušičky, 

po istom čase sa znova hlásim s kratším príspevkom, lebo ma škola žiaľ natoľko pohltila, že mi nenásytne ukrajuje aj z môjho voľného času, hoci sa práve nachádzam iba v druhom týždni semestra!

Pri surfovaní na internete som narazila na zaujímavý DIY postup, ku ktorému postačia iba obyčajné plastové lyžičky, aké dostať už takmer všade, lepidlo vhodné na lepenie plastu ( Pattex (napr. Repair extreme), tie lepia snáď všetko :D), tvrdší kartón alebo podložku, pokojne aj drevenú, farby v spreji a trpezlivosť. Zo všetkých týchto vecí sa dá vlastnoručne pripraviť napríklad veľmi originálny rám na zrkadlo či fotku. 

Postup je veľmi jednoduchý:

1. Pripravíme si kartónový základ na ktorý budeme lyžice lepiť - najčastejšie kruh, ale dá sa to aj so štvorcom, obdĺžnikom, fantázii sa medze nekladú. Vyrežeme aj vnútornú časť, do ktorej neskôr uložíme zrkadlo, pričom dbáme na veľkosť vnútorného otvoru a  zrkadla, aby sme rám neskôr mohli nalepiť na zrkadlo. Zrkadlo by malo prečnievať zospodu za vnútorným otvorom rámu aspoň tie 3-5 cm z každej strany. 

2. Odlomíme rúčky na umelohmotných lyžiciach. 

3. Začneme nalepovať lyžice na vonkajšom kraji kartóna/podložky vypuklou časťou nadol vedľa tak, aby prečnievali cez kartón kým nemáme hotový celý jeden rad. Druhý rad začína lyžicou, ktorú umiestnime medzi dve nalepené vrchné lyžice tak, že jej vrchná časť siaha do tretiny lyžíc nad ňou. Takto postupne pokrývame celú plochu kartónu a podložky, pričom dbáme na to, aby aby nezostalo nikde odhalený kartón/podložka. 

4. Lyžice zafarbíme farbou v spreji, prípadne ľubovoľne domaľujeme, ozdobíme trblietkami a pod. 

5. Nalepíme zospodu zrkadlo a hotovo :)

Zdroj: addicted2decorating.com

Heh, no vo vysvetľovaní postupov sa ešte musím zdokonaľovať, ale snáď to bolo pochopiteľné. Síce som ešte nemala čas tento DIY rám vyskúšať, ale mám to v úmysle v dohľadnom čase. 

Mary Rose

Read More

Čas huslí - Kapitola 2

    Prechádzala som chladnou, prázdnou nočnou ulicou, ktorou sa niesli tlmené zvuky mojich krokov. Neponáhľa som sa, iba som sa prechádzala tak prirodzene akoby bola slnkom zaliata nedeľa poobede, pretože som nemala ani najmenšiu chuť prísť domov, zavrieť sa medzi štyri steny a zakúsiť ten otravný pocit samoty, keď vám nerobí nik spoločnosť, iba vlastné myšlienky, ktoré hmýria hlavou ako usilovné včely na jar. Za iných okolností by mi to ani tak neprekážalo, ale tentoraz som si bola istá, že moja predstavivosť by sa sústredila na temnejšie scenáre blízkej či vzdialenejšej budúcnosti a to by veru po dnešnom ťažkom dni nebolo dobré k ničomu. Nemala som ani chuť vziať z mojej tajnej skrýše nejakú zaujímavú, minimálne 500 stranovú knihu a zaboriť sa do príbehu iných, možno šťastnejších a možno úbohejších postáv. Bolo by to celkom márne, lebo by som sa tak či tak nevedela sústrediť, iba by som povrchne kĺzala po popísaných stránkach a nevzdala tomu dielu, ktoré bolo určite krvopotným výsledkom nekonečných, prebdených nocí a dní, a ovocím vlastnej, priam nadľudskej obety autora, dostatočnú pokoru a úctu. Jednoducho som iba pociťovala neskutočnú túžbu po spánku. Nie však v tom pravom zmysle slova.

    Keby tak mohol človek zavrieť oči, upadnúť do tmy a po chvíľke, po tej blahodarnej kvapke času pokoja a absencie nepríjemných a bolestivých správ a udalostí, by jednoducho iba otvoril oči a pokračoval na ceste akoby sa nič nestalo. Všetky problémy by sa razom vyriešili, rozplynuli sa ako ranná hmla nad jazerom a neexistovala by ani bolesť nad stratou čohosi, čo si nosíme v duši celý život – nádeje. Život by však bol ideálny, priam dokonalý. No ja som neverila v dokonalosť. Dokonalosť totiž pre mňa znamenala niečo ako sklenenú krabicu, v ktorej je uzatvorený celý svet človeka. Má presne určené hranice, ktorými sú jej vlastné sklenené steny a zakaždým, keď sa chceme trošku ponaťahovať, vymýšľať a riskovať niečo nové a nepoznané, narazíme do tých neprekonateľných zábran, ktoré nás nútia zostať pekne vo vnútri toho bezpečného a pre náš komfort najvhodnejšieho sveta.

    Takmer vždy som verila, že všetko na svete má svoj zmysel, hoc sa môže zdať aj logicky nezmyselný. Áno, verila som. No tentoraz všetky moje zmysly a rozum tak hlasno prostestovali proti tejto mojej viere, že som prvý raz pocítila svoj fatálny omyl. Nedokázala som uveriť, že Andyho stav a neistá budúcnosť je nejakým logickým argumentom osudu, ktorý takto dával najavo svoju vôľu. Bolo to pre mňa nepredstaviteľné, aby mladý muž, plný sily, energie a entuziazmu bol teraz bezvládne pripútaný na lôžko netušiac čo s ním bude. Andy bol vždy veľmi húževnatý a dokázal všetko, čo si vzal do hlavy, nech sa to zdalo byť akokoľvek nemožné. Toto som na ňom veľmi obdivovala. Pamätám sa ako sa v prvom ročníku na strednej rozhodol hrať futbal. Vtedy ešte nebol taký vypracovaný, aj s topánkami vážil možno 40 kíl, no pri prvom pohľade na zelený trávnik, pri prvom záblesku lopty, ktorú tak vytrvalo naháňali hráči akoby to bola najcennejšia trofej, a popri neskutočnom  nadšení, som okamžite spoznala jeho budúci cieľ – byť súčasťou toho veľkého cirkusu. Andy vytrvalo pracoval na svojom sne, každý deň poctivo trénoval, oveľa tvrdšie a vytrvalejšie ako ostatní, pretože na rozdiel od nich, on presne vedel, že práve našiel zmysel svojho života a futbal nikdy nebral len ako nejakú výplň svojho voľného času, ale ako poslanie. Chcel byť najlepší a netrvalo dlho, dostal sa do tímu a s jeho pomocou ako najmladšieho hráča vyhrali prvé stredoškolské majstrovstvá. Okamžite jeho hviezda vyletela do nebeských výšin, ale čo bolo naozaj podstatné, natrvalo obsadil čestné miesto v srdci môjho otca, pretože sa v ten deň stal svetlom v jeho očiach. Pre dovtedy zaneprázdneného otca zrazu neexistoval nikto okrem syna – pýchy, ktorý svojou vytrvalosťou a nezlomnosťou dokázal, že hviezdy predsa nie sú tak ďaleko, ako si to otec vždy myslel. Bola som hrdá na Andyho, ale zároveň sa priepasť medzi mnou a otcom čoraz viac prehlbovala, a to bol neodvratný proces.

    Studený vzduch mi začal dráždiť môj nos a uvedomila som si, že sa mi ťažšie dýcha. Neprekážalo mi to až tak, a možno to bolo kvôli tomu, že som na konci ulice uvidela pri lavičke skupinku ľudí, ktorá odpútala moju pozornosť. Boli to chlapci asi v mojom veku, v rukách mali flaše od piva a z úst sa im valil sivastý dym z cigariet. Zastala som skrytá v prítmí stromu, ktorý ako jeden z mnohých lemoval z pravej strany chodník vytvárajúc tak prirodzenú bariéru medzi ním a cestou. Akosi som nemala chuť dostať sa do ich blízkosti, nie preto, že by som sa obávala možného hroziaceho nebezpečenstva, to nikdy nebolo u mňa prekážkou, skôr sa prejavila moja túžba po separovaní sa od spoločnosti ľudí. Chcela som iba byť niekde medzi ľuďmi, ale nie s nimi. Vidieť ich, počuť, ale zároveň mať tú možnosť nerušene pozorovať. Nebolo to až také ťažké, pretože sa spoza rohu objavila iná skupinka, tentoraz dievčat, ktorá strhávala celú pozornosť na seba. Určite mali medzi sebou dohodnuté stretnutie a pravdepodobne sa vydajú niekam do baru alebo podniku osláviť len tak život pri poháriku a dobrej zábave. Vnútro mi zrazu zaplavil taký blažený pocit, že napriek všetkému na svete existuje aj taká obyčajná vec ako párty s priateľmi. Nemohla som sa zdržať a na perách sa mi zjavil nesmelý úsmev. Ten sa však rýchlo stratil, pretože som v skupine zaregistrovala známu tvár. Bola som si istá, že sa so mnou veľmi zákerne zahráva moja fantázia. Hnedé oči, šibalský úsmev a to neprehliadnuteľné znamienko na krku mi takmer vybili dych. Prišlo mi náhle zle, hlava sa mi zatočila a ja som mala pocit, že sa o chvíľu ocitnem na tvrdom chodníku. Nemohla som sa ani pohnúť, len som zatvorila oči a potichu si vsugerovala, že to nie je pravda, je to len moja fantázia, ktorá sa mieša s únavou a šokom udalostí posledných hodín. Zťažka som naberala do pľúc chladný vzduch.

    Po chvíli, keď som sa odvážila otvoriť oči, skupinka zmizla. Nezostala po nej ani pamiatka, akoby tam ani nikdy nebola a akoby to bol len sen, z ktorého som sa prebudila. Pocítila som neskutočný hnev na samú seba a plná emócii som si v duchu nadávala, že som radšej mala ísť domov, ako mi to prikázal otec. Prečo nikdy neposlúchnem jeho príkazy? Prečo nemôžem byť vzorné dieťa ako je Andy? Prečo neležím v nemocnici radšej ja? Prečo? Keby som to bola ja, kto zdedil tú zákernú chorobu, možno by všetko bolo inak. On si taký osud nezaslúžil. Vedela som čo všetko to ochorenie obnáša, pretože sme to už raz celé prežili pri mame. Aj jej obličky vypovedali službu a pripravili nás o matku, manželku a dobrú priateľku, ktorú sme tak zúfalo potrebovali. Ona žiaľ svoj boj prehrala, ale u Andyho to bude inak. Andy je vytrvalý a dokáže všetko čo si zaumieni, už to dokázal mnohokrát, ani tentoraz tomu nebude inak. Presviedčala som sa o tom stále viac a viac.

   Znenazdajky ma pichlo pri srdci. Taká zvláštna, rýchla bolesť, ktorá hneď aj zmizla. Netušila som čo mám robiť, najradšej by som sa otočila a šla späť do nemocnice, no nemohla som. Stále som narážala len na samé prekážky. Veľmi ma to hnevalo a tak som si rezignovane a premrznuto zapla bundu až ku krku a vykročila po chodníku. Tentoraz som už mala jasný cieľ. Malý byt na Rosslingovej ulici. Ako som sa blížila k miestu, kde prednedávnom ešte postávala tá neveľká skupinka dobre naladených deciek, predo mnou sa na chodníku začal črtať tieň. Spomalila som, ale nezastala. Spoza rohu, kde sa pred tým objavili dievčatá, vykukol chalan. Vysoký, štíhly, v čiernej bunde a s výraznými kruhmi pod očami. Neisto som zastala. Spočiatku si ma nevšimol a podišiel k lavičke. Čosi tam energicky, priam zúfalo hľadal, a po malej chvíli s takou nevídanou radosťou zhíkol, že ma to až prekvapilo. Tešil sa ako malý chlapec, ktorý na ulici našiel dolár. Nevidela som čo zvieral v rukách, ale muselo to byť niečo veľmi malé, keď sa mu to zmestilo do dlane. Otočil sa a naše pohľady sa stretli. Srdce mi poskočilo a prvýkrát ma premohol strach. Strach, že teraz naozaj nie som v dobrom čase na dobrom mieste, a možno to bol strach z toho, čo som videla v jeho očiach. Bol to maniacky výraz človeka, ktorého prichytili pri nejakom veľmi nekalom čine a odhodlaného bojovať do poslednej kvapky krvi. Ja som však nerozumela tomu čo sa stalo, nevidela som ani po čo sa vrátil, ale bolo mi jasné, že on si myslí niečo iné. Chcela som niečo povedať, ale netušila som čo a okrem toho mi sakramentsky vyschlo v ústach. Prečo som len neposlúchla otca? Chalan vykročil opatrne ku mne. Zľakla som sa. Pomaly sa blížil, ale moje nohy akoby pustili korene. Už bol blízko, keď som začula jasné volanie.

-         - Marcel, kde do čerta si? Si myslíš, že na teba budeme čakať? Dones už tú kávu, lebo si po ňu prídeme sami!

   Pozrela som na neho. Videla som na ňom, že sa v ňom odohráva vnútorný boj či ostať alebo ísť. Celý čas zo mňa nespúšťal oči, pozeral na mňa tak ohavne a s takou agresivitou, že ani len netuším ako som vydržala tak dlho neodvrátiť zrak. Zrazu, z ničoho nič sa otočil a odkráčal preč. Bola som zmätená, ale nečakala som kým sa znovu vráti. Najrýchlejšie ako som len vedela som sa pustila ulicou a nezastavila sa až doma. Prečo len nepočúvam príkazy druhých?

Read More

Lebo on je chlap... alebo veci, ktoré sa chlapom tolerujú 2

Ahoj zblúdilé dušičky, 

dnes druhá časť seriálu príspevkov s príznačným názvom. Trošku je toho teraz na blogu viacej, zase sa prejavila moja zázračná schopnosť myslieť naraz na 150 vecí a všetky chcieť v krátkom čase zrealizovať. Ale verte, ešte sa veľmi obmedzujem a brzdím, lebo toho mám pripravené oveľa viac. Niekedy mám sto chutí, aby čas plynul oveľa rýchlejšie, aby som sa mohla prispievať čo najskôr, ale musím dodržiavať istú pravidelnosť, lebo začiatkom akademického roka, to už nebude také ľahké. Povinnosti, povinnosti ... isto každý pozná. Čiže prídu aj dni biednejšie, preto treba využiť ešte voľno. Čiže o čom bude dnes reč? 

Vek je len číslo ...

  1. vek - určite ste sa už stretli s názorom, že vek nepristane každému. Postrachom každej ženy sú mimické vrásky, prvý šedivý vlas, ochabnutá pokožka, naše nešťastné kilá a nedostatkov by bolo ešte celé vrece. Zub času vie teda poriadne nahlodať človeka, ktorý pri pohľade do zrkadla neraz zajojká a potrasie nespokojne hlavou. Prezeráme, analyzujeme, hľadáme nedostatky, a častokrát prehliadame to čo je na nás pekné. A teraz isto hovorím za mnohých, že táto celkom bežná a obyčajná vlastnosť je tak typická pre ženy. Veď kto je najväčším kritikom na svete? Predsa žena. Žena si nájde chybu aj tam, kde vôbec nie alebo ju iní za ňu nepokladajú. Ale prečo? Ťažká otázka, no jednoduchá odpoveď. Ženská márnivosť.

   Príklad:  Ženy sú kritické k sebe, k iným ženám, ale ak by sme sa opýtali ženy čo hovorí na toho chlapíka, ktorý postáva pri bare v podniku, popíja drink a sebavedome sa usmieva na všetkých okolo, iba by uznanlivo nadvihla obočím a isto by vysypala kopu komplimentov. A vôbec by jej nevadilo, že ten muž má na hlave už nejaký ten sivý vlas, väčšie bruško, vejáriky okolo očí, 4 krížiky na chrbte, veď je to predsa zrelý muž v najlepších rokoch! 

Ten istý príklad, len teraz stojí pri bare žena. Upravená, dobre oblečená, len už nemá ten istý výraz čerstvej vysokoškoláčky. Ženy spustia kritiku, nájdu aspoň 20 nedostatkov. Smutná správa však je, že spoločnosť vek toleruje viac mužom. Oni po prekročení istého veku akoby dozreli ako to víno, na ktoré si treba počkať, aby malo tú správnu chuť, arómu, kvalitu. Spoločnosť nemá rovnaký meter na ženský a mužský vek. Žena po x rokoch stráca vraj mladé vyžarovanie, energickosť, "vädne". Nie je to však pravda. Aj tá žena v bare má rovnakú hodnotu ako muž, vyzerá rovnako dobre na svoj vek (samozrejme bavíme sa výlučne o členoch spoločnosti, ktorí o seba dbajú). 
    Toto bol príklad zo života. Jedna kamarátka vyslovila raz takýto názor a ja som jednoducho neverila, že je toto naozaj v spoločnosti zaužívaný pohľad na túto vec. 
    Ja síce sčasti súhlasím, ale vidím tu rozdiel. A ten je v tom, že muž má charizmu, ktorej zdrojom je jeho vnútorná spokojnosť. Nerieši svoj vek, jednoducho vie, že aj keď už nemá 20, stále môže byť žiadaný a sexy a to sa výrazne prejaví aj na jeho zovňajšku. Tak prečo teda tolerujeme vek mužom, keď ho netolerujeme sebe? Nie, nemýľte sa. Nevyčítam nikomu vek, práve naopak, vek pokladám za takú súčasť života, ktorá prináša mnoho nového a príležitostí zažiť, spoznať a stále sa vyvíjať aj po tej estetickej stránke. Prečo teda spoločnosť zastáva názor, že žena musí vyzerať stále mlado a sviežo ako nejaká dvadsiatka, keď mužom ich vek neprekáža a pokojne si žijú spokojne a bez starostí svoj život aj v 4. dekáde a vyššie? Zamyslime sa teda naozaj, či byť k sebe také kritické. 

Výzor (nie) je všetko...

    2. vzhľad- večná dilema každej ženy... čo si preboha obliecť?! Trávime neskutočný čas nakupovaním, vyberaním a postávaním pred naším šatníkom. Lamentujeme čo na seba, nikdy nie sme spokojné. A veru stojíme neraz v  rozstrele prísnych kritík. Naše outfity podliehajú rozporuplných názorom a hodnoteniam a to je hádam aj dôvod prečo sa mnoho žien touto otázkou toľko zapodieva. A čo muži? Jednoducho sa dá povedať, že NIČ. Áno, priznávam, nemajú také stavy ako my, chcela by som vidieť hystericky pobehovať muža po byte vykrikujúc, že mu neladia ponožky s kravatou. :D Nemajú za potreby to však robiť. Viem, že ženský a mužský šatník sa nedá tak celkom porovnávať, veď predsa ženský obsahuje oveľa viac elementov a druhov oblečenia, ale toto je aj tak dosť chabá výhovorka. 
    Prečo teda muži až tak neriešia otázku outfitov a vyberú a oblečú si dobre vyzerajúci komplet prakticky za pár minút? Lebo si to môžu dovoliť. Spoločnosť totiž aj tu poľavuje. Keďže sme ľudia, je prirodzené, že ani oni sa nevyhnú kritike, ale mužské "módne prehrešky" sú pokladané za menšie zlo. Muž si pokojne môže zvoliť aj ležérnejšie oblečenie na spoločenské akcie, veď v tom "dobre vyzerá", odhaľovať neupravené časti tela (napr. nech sa na mňa nikto nehnevá , ale keď ja v lete vidím mužské, mierne povedané, zarastané lýtka v bermudách s neoddeliteľným favoritom vo forme žabiek či inej letnej obuvi, hneď beriem z kabelky Visine na podráždené oči, zatiaľ čo zvyšku sveta to nevadí), alebo ominózne neprekonateľné oldschool kombinácie ako biele ponožky v sandáloch tak typické pre našu postkomunistickú krajinu (chvalabohu, že už väčšina obyvateľstva uznala túto absurditu a módnu samovraždu za absolútne out). 
    Ide však aj o to, že väčšinou je v spoločnosti pozornosť zameraná skôr na ženu, ako predstaviteľku nežnejšieho a tým pádom aj zainteresovanejšieho subjektu čo sa oblečenia týka a muž je iba akýmsi "doplnkom", hoci sa nás snažia presvedčiť o opaku. Suma sumárum, aj keby pri vás na večierku, kde máte nádherné večerné šaty, stál partner iba v "ležérnom a na akciu nevhodnom" obleku, aj tak by si tá "mrcha" v kúte všimla iba, že vám neladí náramok a spona do vlasov...  

Mary Rose

Read More

Čas huslí - Kapitola 1

    - Doktor Addison na sálu, doktor Addison prosím na sálu - ozývalo sa z nemocničného rozhlasu. Prenikavý ženský hlas sa niesol poloprázdnymi chodbami ako ľahký letný vetrík a ja som náhle otvorila oči. Bola som unavená, už vyše 2 hodín som sa krčila na tvrdej nepohodlnej lavičke a čakala. Čakanie však bolo natoľko zdĺhavé a únavné, že som si ani neuvedomila, a na krátku chvíľu, možno tá chvíľa bola aj dlhšia, som zaspala. Teraz po prebudení ma neskutočne bolel krk, pretože moja odkvecnutá hlava priťahovaná zemskou gravitáciou mu v tých dlhých minútach sladkého bezvedomia dávala riadne zabrať. 

    Samovoľne som si začala masírovať studenými prstami stuhnutý krk a polootvorené oči mi padli na opustený leták vedľa mňa. 10 pravidiel dr. Jacobsa ako bojovať s príznakmi sennej chrípky. Celkom ma zaujalo pekné grafické riešenie letáku. Veľké čierne písmená strohého, ale praktického typu, žiadne zložité a zbytočné zdobenie, iba jednoduchá zelená v kombinácii s jasnou modrou v pozadí bola dobrou voľbou a prezrádzala, že tento leták teda nebol šírený výlučne z marketingového účelu, ale zrejme chce podať všeobecné a praktické informácie cieľovej skupine. Akosi som cítila, že to vo mne evokuje potrebu natiahnuť sa za letákom a lepšie sa mu pozrieť na zúbok. Avšak v okamihu som našla rovno dva dôvody, prečo tak neurobiť.

      Po prvé, bola som až príliš unavená nato, aby som sa mohla naplno venovať čítaniu nejakého letáku o sennej chrípke, hoci by mi isto ponúkol minimálne tých 10 užitočných rád, ktoré by som možno niekedy v budúcnosti mohla zúžitkovať, hoci ja som sennou nádchou ani inými alergiami nikdy netrpela, ale človek nikdy nevie. A keďže sa držím zásady, že ak sa človek rozhodne, že sa do niečo pustí, má to urobiť so stopercentným nasadením, alebo vôbec, tak som tento náhly nápad, ktorý mi len tak znedazdajky skrsol v hlave rázne zamietla a poslala niekam do nenávratna. 

      Po druhé, bola som tu z iného, vážnejšieho a oveľa dôležitejšieho dôvodu a už len myšlienka, že som sa v duchu opovážila čo i len na chvíľočku myslieť na také bežné veci ako je čítanie nejakého hlúpeho letáku, vo mne vyvola taký silný nával emócií a výčitiek svedomia, že to bolo isto na mne vidieť. Dedukovala som to z výrazu zdravotnej sestry, ktorá okolo mňa práve prechádzala a v ruke držala nejaké zdravotné karty. Na tvári sa jej naraz miešal výraz ľútosti, zmätenia a istej dávky intolerancie. Nebolo to prvý raz, čo okolo mňa prešla a vždy som videla, že má čosi na jazyku, napriek tomu ma akurát obdarovala tou istou zmesou mimického výrazu, ktorý sa mi zdal z jednej strany smiešny, pre jeho absurdnosť, ale na druhej strane vo mne vyvolával rešpekt. Po pravde som sa však obávala, že sa raz u nej ten pancier trpezlivosti, ktorým sa iste obrnila, keďže to mala v náplni práce, prelomí a pekne ma vypoklonkuje na ulicu. V podstate by som sa tomu ani nemohla čudovať, návštevné hodiny predsa dávno skončili a návštevníci sa poslušne vrátili do svojich príbytkov, aby tam prečkali do ďalšieho rána, kedy sa znova vyberú za svojimi nešťastnými blízkymi, ktorí teraz nemocnicu nazývajú svojim prechodným domovom. Ale ja som nemohla odísť. Nedokázala by som sa odtiaľto pohnúť ani keby sem mierilo 20 smrtonosných tornád. 

    Chcela som a zároveň musela zostať v tejto chvíli na blízku, aspoň takto, keďže pomôcť som nedokázala ničím. Jedine ticho modlitbou, ktorú som v sebe formulovala zas a zas, stále dookola. Niekde v podvedomí mi však niečo našepkávalo, že je to beznádejné. Akoby mi ten hlas ticho oznamoval, že onedlho už modlitba, ani nič iné, svetské či nadpozemské, nepostačí, ja som však kategoricky odmietala tomu uveriť a bojovala sama so svojím vnútrom. Bol to ťažký boj, pretože svoj vnútorný hlas sa nedá vypnúť, prehlušiť, umlčať. Jednoducho si hovorí čo chce, kedy chce a koľkokrát sa mu zachce akoby mal vlastnú vôlu. Cítila som, že mi to berie energiu, ale nevzdávala som sa. Nemohla som, mala som to vštepené už od malička. Otec by ma isto napomenul slovami: ,,Nevzdávaj sa, hra ešte neskončila!" A ja som sa toho držala celý život. Bojovala som do posledného dychu. Ale ako môžem bojovať za iného, milovaného človeka, keď sa v tejto hre vážne zranil, vystriedali z hry, odniesli na lavičku, avšak už nemá síl ďalej pokračovať? Ako sa mám zmieriť so skutočnosťou, že som taká bezmocná, hoci by som pokojne položila zaňho aj svoj život? 

    - Mala by si ísť domov, návštevné hodiny skončili. Myslím, že som ťa tu nechala už dosť dlho - vyrušil ma z dumania ženský hlas. Bola to zdravotná sestra so zvláštnym výrazom na tvári. Nevyzerala byť veľmi nepríjemná, len na nej bolo badať známky únavy a dlhej nočnej služby. 

    - Ale ja čakám na svojho otca, on... - nedokončila som vetu. 

   - Ľutujem, ale také sú predpisy. A zvlášť to platí pre mladistvých. Nemôžem ťa tu nechať, mala by som problémy. 

    - Prosím, ja, veľmi sa bojím o brata. Priviezli ho poobede a teraz je v kritickom stave.  Otec sa ešte nevrátil a neviem nič nové. Budem ticho ako myška, nikto si ma nevšimne, a keby niekto náhodou šiel okolo, hľa, skryjem sa za ten automat. Len ma nechajte tu - prosila som, ale zbadala som súcitný, no neoblomný výraz. 

    - Je mi to ľúto ... 

   - Georgia, choď domov! - spoza rohu sa náhle objavil môj otec. Mal krvou podliate oči a zničený výraz, avšak jeho hlas bol pevný. Ten hlas mi akosi dodal nádej. 

   - Čo je s Andym? Ako sa má? Ako dopadli... ?- nedopovedala som. Akosi ma zhypnotizoval nevrlý pohľad môjho otca, pred ktorým som mala vždy prirodzený rešpekt. 

   - Povedal som, nerozumieš? - zvýšil nebezpečne hlas a zdravotná sestra sa naňho nepríjemne pozrela. Isto ju napadlo, že by ho najradšej poslala preč spolu so mnou, ale zjavne sa aj v nej vyvinul taký istý rešpekt a tak ho iba potichu napomenula, že sa nachádzame v nemocnici a je nanajvýš nevhodné sa takto správať. 

    Otec sa o chvíľu spamätal, trochu sa začal ovládať, avšak jeho mrzutosť ho neopustila. Podišiel ku mne, schytil ma za rameno a prudko nadvihol zo stoličky. Rameno ma z jeho silného stisku veľmi zabolelo, ale neodvážila som sa ani pípnuť. Hlboko sa mi zadíval do očí a ja som sa snažila vyčítať z nich niečo viac ako prísnosť a nedostatok trpezlivosti. Veľmi som túžila vedieť ako sa má Andy. Otcov výraz však bol príliš tvrdý, až som musela na sekundu odvrátiť zrak. Videla som, že zdravotná sestra chvíľu zmätene postáva, akoby však chcela zasiahnuť, tak som sa rozhodla poslúchnuť pre dobro nás všetkých, a hlavne preto, aby nás nevykázali z nemocnice len pre takú hlúposť. Otec okamžite zbadal moju nedobrovoľnú rezignáciu, ktorú isto pripísal svojej autorite, pretože uvoľnil to bolestivé zovretie a ja som zase cítila rozprúdenú krv v mojej chudej končatine, ktorú sprevádzalo trochu nepríjemné, ale zároveň potrebné mravčenie signalizujúce  príval životodarnej krvi ukráteným bunkám. Sestrička si pri tomto pohľade zjavne vydýchla a ja som sa šúchajúc si rameno pomaly poberala smerom k východu. Bez slovka rozlúčky, tesne pred dverami, som zastala a obzrela sa na otca. Bol zničený, ale statočne sa držal. Držal sa svojho hesla: ,, Hra ešte neskončila". Moja hra však v ten večer skončila. 

Read More