Prechádzala som chladnou, prázdnou nočnou ulicou,
ktorou sa niesli tlmené zvuky mojich krokov. Neponáhľa som sa, iba som sa
prechádzala tak prirodzene akoby bola slnkom zaliata nedeľa poobede, pretože som nemala ani
najmenšiu chuť prísť domov, zavrieť sa medzi štyri steny a zakúsiť ten otravný
pocit samoty, keď vám nerobí nik spoločnosť, iba vlastné myšlienky, ktoré
hmýria hlavou ako usilovné včely na jar. Za iných okolností by mi to ani tak
neprekážalo, ale tentoraz som si bola istá, že moja predstavivosť by sa sústredila
na temnejšie scenáre blízkej či vzdialenejšej budúcnosti a to by veru po dnešnom
ťažkom dni nebolo dobré k ničomu. Nemala som ani chuť vziať z mojej tajnej
skrýše nejakú zaujímavú, minimálne 500 stranovú knihu a zaboriť sa do
príbehu iných, možno šťastnejších a možno úbohejších postáv. Bolo by to
celkom márne, lebo by som sa tak či tak nevedela sústrediť, iba by som povrchne
kĺzala po popísaných stránkach a nevzdala tomu dielu, ktoré bolo určite
krvopotným výsledkom nekonečných, prebdených nocí a dní, a ovocím vlastnej,
priam nadľudskej obety autora, dostatočnú pokoru a úctu. Jednoducho som
iba pociťovala neskutočnú túžbu po spánku. Nie však v tom pravom zmysle
slova.
Keby tak mohol človek zavrieť oči, upadnúť
do tmy a po chvíľke, po tej blahodarnej kvapke času pokoja a absencie
nepríjemných a bolestivých správ a udalostí, by jednoducho iba
otvoril oči a pokračoval na ceste akoby sa nič nestalo. Všetky problémy by
sa razom vyriešili, rozplynuli sa ako ranná hmla nad jazerom a neexistovala
by ani bolesť nad stratou čohosi, čo si nosíme v duši celý život – nádeje. Život
by však bol ideálny, priam dokonalý. No ja som neverila v dokonalosť.
Dokonalosť totiž pre mňa znamenala niečo ako sklenenú krabicu, v ktorej je
uzatvorený celý svet človeka. Má presne určené hranice, ktorými sú jej vlastné sklenené
steny a zakaždým, keď sa chceme trošku ponaťahovať, vymýšľať a riskovať
niečo nové a nepoznané, narazíme do tých neprekonateľných zábran, ktoré nás nútia
zostať pekne vo vnútri toho bezpečného a pre náš komfort najvhodnejšieho sveta.
Takmer vždy som verila, že všetko na svete
má svoj zmysel, hoc sa môže zdať aj logicky nezmyselný. Áno, verila som. No
tentoraz všetky moje zmysly a rozum tak hlasno prostestovali proti tejto
mojej viere, že som prvý raz pocítila svoj fatálny omyl. Nedokázala som uveriť, že
Andyho stav a neistá budúcnosť je nejakým logickým argumentom osudu, ktorý
takto dával najavo svoju vôľu. Bolo to pre mňa nepredstaviteľné, aby mladý muž,
plný sily, energie a entuziazmu bol teraz bezvládne pripútaný na lôžko
netušiac čo s ním bude. Andy bol vždy veľmi húževnatý a dokázal všetko, čo si vzal do hlavy, nech sa to zdalo byť akokoľvek nemožné. Toto som na ňom
veľmi obdivovala. Pamätám sa ako sa v prvom ročníku na strednej rozhodol
hrať futbal. Vtedy ešte nebol taký vypracovaný, aj s topánkami vážil možno
40 kíl, no pri prvom pohľade na zelený trávnik, pri prvom záblesku lopty, ktorú
tak vytrvalo naháňali hráči akoby to bola najcennejšia trofej, a popri neskutočnom
nadšení, som okamžite spoznala jeho
budúci cieľ – byť súčasťou toho veľkého cirkusu. Andy vytrvalo pracoval na
svojom sne, každý deň poctivo trénoval, oveľa tvrdšie a vytrvalejšie ako ostatní, pretože na rozdiel
od nich, on presne vedel, že práve našiel zmysel svojho života a futbal nikdy
nebral len ako nejakú výplň svojho voľného času, ale ako poslanie. Chcel byť najlepší a netrvalo
dlho, dostal sa do tímu a s jeho pomocou ako najmladšieho hráča
vyhrali prvé stredoškolské majstrovstvá. Okamžite jeho hviezda vyletela do
nebeských výšin, ale čo bolo naozaj podstatné, natrvalo obsadil čestné miesto v srdci
môjho otca, pretože sa v ten deň stal svetlom v jeho očiach. Pre dovtedy
zaneprázdneného otca zrazu neexistoval nikto okrem syna – pýchy, ktorý svojou
vytrvalosťou a nezlomnosťou dokázal, že hviezdy predsa nie sú tak ďaleko,
ako si to otec vždy myslel. Bola som hrdá na Andyho, ale zároveň sa priepasť
medzi mnou a otcom čoraz viac prehlbovala, a to bol neodvratný
proces.
Studený vzduch mi začal dráždiť môj nos a uvedomila
som si, že sa mi ťažšie dýcha. Neprekážalo mi to až tak, a možno to bolo kvôli
tomu, že som na konci ulice uvidela pri lavičke skupinku ľudí, ktorá odpútala moju pozornosť. Boli to chlapci
asi v mojom veku, v rukách mali flaše od piva a z úst sa
im valil sivastý dym z cigariet. Zastala som skrytá v prítmí stromu, ktorý ako jeden z mnohých lemoval z pravej strany chodník vytvárajúc tak prirodzenú bariéru medzi ním a cestou. Akosi som nemala chuť dostať sa
do ich blízkosti, nie preto, že by som sa obávala možného hroziaceho nebezpečenstva, to
nikdy nebolo u mňa prekážkou, skôr sa prejavila moja túžba po separovaní
sa od spoločnosti ľudí. Chcela som iba byť niekde medzi ľuďmi, ale nie s nimi.
Vidieť ich, počuť, ale zároveň mať tú možnosť nerušene pozorovať. Nebolo to až
také ťažké, pretože sa spoza rohu objavila iná skupinka, tentoraz dievčat,
ktorá strhávala celú pozornosť na seba. Určite mali medzi sebou dohodnuté
stretnutie a pravdepodobne sa vydajú niekam do baru alebo podniku osláviť len tak
život pri poháriku a dobrej zábave. Vnútro mi zrazu zaplavil taký blažený
pocit, že napriek všetkému na svete existuje aj taká obyčajná vec ako
párty s priateľmi. Nemohla som sa zdržať a na perách sa mi zjavil nesmelý
úsmev. Ten sa však rýchlo stratil, pretože som v skupine zaregistrovala
známu tvár. Bola som si istá, že sa so mnou veľmi zákerne zahráva moja
fantázia. Hnedé oči, šibalský úsmev a
to neprehliadnuteľné znamienko na krku mi takmer vybili dych. Prišlo mi náhle
zle, hlava sa mi zatočila a ja som mala pocit, že sa o chvíľu ocitnem
na tvrdom chodníku. Nemohla som sa ani pohnúť, len som zatvorila oči a potichu
si vsugerovala, že to nie je pravda, je to len moja fantázia, ktorá sa mieša s únavou
a šokom udalostí posledných hodín. Zťažka som naberala do pľúc chladný vzduch.
Po chvíli,
keď som sa odvážila otvoriť oči, skupinka zmizla. Nezostala po nej ani
pamiatka, akoby tam ani nikdy nebola a akoby to bol len sen, z ktorého
som sa prebudila. Pocítila som neskutočný hnev na samú seba a plná emócii som
si v duchu nadávala, že som radšej mala ísť domov, ako mi to prikázal otec. Prečo nikdy neposlúchnem jeho príkazy? Prečo nemôžem byť vzorné dieťa ako
je Andy? Prečo neležím v nemocnici radšej ja? Prečo? Keby som to bola ja,
kto zdedil tú zákernú chorobu, možno by všetko bolo inak. On si taký osud
nezaslúžil. Vedela som čo všetko to ochorenie obnáša, pretože sme to už raz
celé prežili pri mame. Aj jej obličky vypovedali službu a pripravili nás o matku, manželku
a dobrú priateľku, ktorú sme tak zúfalo potrebovali. Ona žiaľ svoj boj
prehrala, ale u Andyho to bude inak. Andy je vytrvalý a dokáže všetko
čo si zaumieni, už to dokázal mnohokrát, ani tentoraz tomu nebude inak. Presviedčala
som sa o tom stále viac a viac.
Znenazdajky
ma pichlo pri srdci. Taká zvláštna, rýchla bolesť, ktorá hneď aj zmizla.
Netušila som čo mám robiť, najradšej by som sa otočila a šla späť do
nemocnice, no nemohla som. Stále som narážala len na samé prekážky. Veľmi ma to hnevalo a tak
som si rezignovane a premrznuto zapla bundu až ku krku a vykročila po
chodníku. Tentoraz som už mala jasný cieľ. Malý byt na Rosslingovej ulici. Ako
som sa blížila k miestu, kde prednedávnom ešte postávala tá neveľká
skupinka dobre naladených deciek, predo mnou sa na chodníku začal črtať tieň. Spomalila
som, ale nezastala. Spoza rohu, kde sa pred tým objavili dievčatá, vykukol
chalan. Vysoký, štíhly, v čiernej bunde a s výraznými kruhmi pod
očami. Neisto som zastala. Spočiatku si ma nevšimol a podišiel k lavičke. Čosi tam energicky, priam zúfalo hľadal, a po
malej chvíli s takou nevídanou radosťou zhíkol, že ma to až prekvapilo.
Tešil sa ako malý chlapec, ktorý na ulici našiel dolár. Nevidela som čo zvieral v rukách, ale muselo to byť niečo veľmi malé, keď sa mu to zmestilo do dlane. Otočil sa a naše pohľady
sa stretli. Srdce mi poskočilo a prvýkrát ma premohol strach. Strach, že teraz
naozaj nie som v dobrom čase na dobrom mieste, a možno to bol strach
z toho, čo som videla v jeho očiach. Bol to maniacky výraz človeka,
ktorého prichytili pri nejakom veľmi nekalom čine a odhodlaného bojovať do poslednej kvapky
krvi. Ja som však nerozumela tomu čo sa stalo, nevidela som ani po čo sa vrátil,
ale bolo mi jasné, že on si myslí niečo iné. Chcela som niečo povedať, ale netušila
som čo a okrem toho mi sakramentsky vyschlo v ústach. Prečo som len
neposlúchla otca? Chalan vykročil opatrne ku mne. Zľakla som sa. Pomaly sa blížil, ale
moje nohy akoby pustili korene. Už bol blízko, keď som začula jasné volanie.
- - Marcel,
kde do čerta si? Si myslíš, že na teba budeme čakať? Dones už tú kávu, lebo si
po ňu prídeme sami!
Pozrela som na neho. Videla som na ňom, že sa
v ňom odohráva vnútorný boj či ostať alebo ísť. Celý čas zo mňa nespúšťal
oči, pozeral na mňa tak ohavne a s takou agresivitou, že ani len netuším ako
som vydržala tak dlho neodvrátiť zrak. Zrazu, z ničoho nič sa otočil a odkráčal
preč. Bola som zmätená, ale nečakala som kým sa znovu vráti. Najrýchlejšie ako
som len vedela som sa pustila ulicou a nezastavila sa až doma. Prečo len
nepočúvam príkazy druhých?
0 komentárov:
Zverejnenie komentára