- Doktor Addison na sálu, doktor Addison prosím na sálu - ozývalo sa z nemocničného rozhlasu. Prenikavý ženský hlas sa niesol poloprázdnymi chodbami ako ľahký letný vetrík a ja som náhle otvorila oči. Bola som unavená, už vyše 2 hodín som sa krčila na tvrdej nepohodlnej lavičke a čakala. Čakanie však bolo natoľko zdĺhavé a únavné, že som si ani neuvedomila, a na krátku chvíľu, možno tá chvíľa bola aj dlhšia, som zaspala. Teraz po prebudení ma neskutočne bolel krk, pretože moja odkvecnutá hlava priťahovaná zemskou gravitáciou mu v tých dlhých minútach sladkého bezvedomia dávala riadne zabrať.
Samovoľne som si začala masírovať studenými prstami stuhnutý krk a polootvorené oči mi padli na opustený leták vedľa mňa. 10 pravidiel dr. Jacobsa ako bojovať s príznakmi sennej chrípky. Celkom ma zaujalo pekné grafické riešenie letáku. Veľké čierne písmená strohého, ale praktického typu, žiadne zložité a zbytočné zdobenie, iba jednoduchá zelená v kombinácii s jasnou modrou v pozadí bola dobrou voľbou a prezrádzala, že tento leták teda nebol šírený výlučne z marketingového účelu, ale zrejme chce podať všeobecné a praktické informácie cieľovej skupine. Akosi som cítila, že to vo mne evokuje potrebu natiahnuť sa za letákom a lepšie sa mu pozrieť na zúbok. Avšak v okamihu som našla rovno dva dôvody, prečo tak neurobiť.
Po prvé, bola som až príliš unavená nato, aby som sa mohla naplno venovať čítaniu nejakého letáku o sennej chrípke, hoci by mi isto ponúkol minimálne tých 10 užitočných rád, ktoré by som možno niekedy v budúcnosti mohla zúžitkovať, hoci ja som sennou nádchou ani inými alergiami nikdy netrpela, ale človek nikdy nevie. A keďže sa držím zásady, že ak sa človek rozhodne, že sa do niečo pustí, má to urobiť so stopercentným nasadením, alebo vôbec, tak som tento náhly nápad, ktorý mi len tak znedazdajky skrsol v hlave rázne zamietla a poslala niekam do nenávratna.
Po druhé, bola som tu z iného, vážnejšieho a oveľa dôležitejšieho dôvodu a už len myšlienka, že som sa v duchu opovážila čo i len na chvíľočku myslieť na také bežné veci ako je čítanie nejakého hlúpeho letáku, vo mne vyvola taký silný nával emócií a výčitiek svedomia, že to bolo isto na mne vidieť. Dedukovala som to z výrazu zdravotnej sestry, ktorá okolo mňa práve prechádzala a v ruke držala nejaké zdravotné karty. Na tvári sa jej naraz miešal výraz ľútosti, zmätenia a istej dávky intolerancie. Nebolo to prvý raz, čo okolo mňa prešla a vždy som videla, že má čosi na jazyku, napriek tomu ma akurát obdarovala tou istou zmesou mimického výrazu, ktorý sa mi zdal z jednej strany smiešny, pre jeho absurdnosť, ale na druhej strane vo mne vyvolával rešpekt. Po pravde som sa však obávala, že sa raz u nej ten pancier trpezlivosti, ktorým sa iste obrnila, keďže to mala v náplni práce, prelomí a pekne ma vypoklonkuje na ulicu. V podstate by som sa tomu ani nemohla čudovať, návštevné hodiny predsa dávno skončili a návštevníci sa poslušne vrátili do svojich príbytkov, aby tam prečkali do ďalšieho rána, kedy sa znova vyberú za svojimi nešťastnými blízkymi, ktorí teraz nemocnicu nazývajú svojim prechodným domovom. Ale ja som nemohla odísť. Nedokázala by som sa odtiaľto pohnúť ani keby sem mierilo 20 smrtonosných tornád.
Chcela som a zároveň musela zostať v tejto chvíli na blízku, aspoň takto, keďže pomôcť som nedokázala ničím. Jedine ticho modlitbou, ktorú som v sebe formulovala zas a zas, stále dookola. Niekde v podvedomí mi však niečo našepkávalo, že je to beznádejné. Akoby mi ten hlas ticho oznamoval, že onedlho už modlitba, ani nič iné, svetské či nadpozemské, nepostačí, ja som však kategoricky odmietala tomu uveriť a bojovala sama so svojím vnútrom. Bol to ťažký boj, pretože svoj vnútorný hlas sa nedá vypnúť, prehlušiť, umlčať. Jednoducho si hovorí čo chce, kedy chce a koľkokrát sa mu zachce akoby mal vlastnú vôlu. Cítila som, že mi to berie energiu, ale nevzdávala som sa. Nemohla som, mala som to vštepené už od malička. Otec by ma isto napomenul slovami: ,,Nevzdávaj sa, hra ešte neskončila!" A ja som sa toho držala celý život. Bojovala som do posledného dychu. Ale ako môžem bojovať za iného, milovaného človeka, keď sa v tejto hre vážne zranil, vystriedali z hry, odniesli na lavičku, avšak už nemá síl ďalej pokračovať? Ako sa mám zmieriť so skutočnosťou, že som taká bezmocná, hoci by som pokojne položila zaňho aj svoj život?
- Mala by si ísť domov, návštevné hodiny skončili. Myslím, že som ťa tu nechala už dosť dlho - vyrušil ma z dumania ženský hlas. Bola to zdravotná sestra so zvláštnym výrazom na tvári. Nevyzerala byť veľmi nepríjemná, len na nej bolo badať známky únavy a dlhej nočnej služby.
- Ale ja čakám na svojho otca, on... - nedokončila som vetu.
- Ľutujem, ale také sú predpisy. A zvlášť to platí pre mladistvých. Nemôžem ťa tu nechať, mala by som problémy.
- Prosím, ja, veľmi sa bojím o brata. Priviezli ho poobede a teraz je v kritickom stave. Otec sa ešte nevrátil a neviem nič nové. Budem ticho ako myška, nikto si ma nevšimne, a keby niekto náhodou šiel okolo, hľa, skryjem sa za ten automat. Len ma nechajte tu - prosila som, ale zbadala som súcitný, no neoblomný výraz.
- Je mi to ľúto ...
- Georgia, choď domov! - spoza rohu sa náhle objavil môj otec. Mal krvou podliate oči a zničený výraz, avšak jeho hlas bol pevný. Ten hlas mi akosi dodal nádej.
- Čo je s Andym? Ako sa má? Ako dopadli... ?- nedopovedala som. Akosi ma zhypnotizoval nevrlý pohľad môjho otca, pred ktorým som mala vždy prirodzený rešpekt.
- Povedal som, nerozumieš? - zvýšil nebezpečne hlas a zdravotná sestra sa naňho nepríjemne pozrela. Isto ju napadlo, že by ho najradšej poslala preč spolu so mnou, ale zjavne sa aj v nej vyvinul taký istý rešpekt a tak ho iba potichu napomenula, že sa nachádzame v nemocnici a je nanajvýš nevhodné sa takto správať.
Otec sa o chvíľu spamätal, trochu sa začal ovládať, avšak jeho mrzutosť ho neopustila. Podišiel ku mne, schytil ma za rameno a prudko nadvihol zo stoličky. Rameno ma z jeho silného stisku veľmi zabolelo, ale neodvážila som sa ani pípnuť. Hlboko sa mi zadíval do očí a ja som sa snažila vyčítať z nich niečo viac ako prísnosť a nedostatok trpezlivosti. Veľmi som túžila vedieť ako sa má Andy. Otcov výraz však bol príliš tvrdý, až som musela na sekundu odvrátiť zrak. Videla som, že zdravotná sestra chvíľu zmätene postáva, akoby však chcela zasiahnuť, tak som sa rozhodla poslúchnuť pre dobro nás všetkých, a hlavne preto, aby nás nevykázali z nemocnice len pre takú hlúposť. Otec okamžite zbadal moju nedobrovoľnú rezignáciu, ktorú isto pripísal svojej autorite, pretože uvoľnil to bolestivé zovretie a ja som zase cítila rozprúdenú krv v mojej chudej končatine, ktorú sprevádzalo trochu nepríjemné, ale zároveň potrebné mravčenie signalizujúce príval životodarnej krvi ukráteným bunkám. Sestrička si pri tomto pohľade zjavne vydýchla a ja som sa šúchajúc si rameno pomaly poberala smerom k východu. Bez slovka rozlúčky, tesne pred dverami, som zastala a obzrela sa na otca. Bol zničený, ale statočne sa držal. Držal sa svojho hesla: ,, Hra ešte neskončila". Moja hra však v ten večer skončila.
0 komentárov:
Zverejnenie komentára