Čas huslí - Kapitola 3

    Tma, všade iba hustá, nepreniknuteľná tma, ktorá sa mi vpíjala do celého tela cez každučkú moju bunku a napĺňala ako myseľ tak aj dušu neopísateľným pocitom strachu a zmätku. Rázne som zatvorila za sebou dvere a chvíľu len nečinne postávala v predsieni nášho neveľkého bytu 3C na Rosslingovej ulici 15. Myšlienky mi divo vírili hlavou až som mala pocit, že mi hneď a zaraz praskne. Horúčkovito sa mi odrážali od stien lebky a križovali sa navzájom vytvárajúc najrôznejšie mutácie domnienok a predpokladov, ktoré absolútne nemali reálny základ. Nemohla som však tomu zabrániť. V podstate som sa tomu aj potešila, pretože som na chvíľu zakúsila ten sladký pocit nevedomosti, keď sa človek rozptýli aj niečím iným ako sú problémy, ktoré pomaly, ale isto nahlodávajú nielen telo, ale aj dušu. 

   Nevedela som čo robiť. Postávanie v tme bolo síce príjemné, a nanajvýš pohodlné v takejto ťažkej situácii, ale vedela som, že takto nemôžem pokračovať do nekonečna. Nakoniec som sa prinútila rukou v tme pohľadať zapínač, aby som priniesla do nášho domova aspoň kúsok svetla. Bezvýsledne som ohmatávala stenu, kde som prepokladala zdroj svetla, ale nie a nie ho nájsť. Musela som sa pousmiať, pretože to budilo dojem, akoby som tam ani nebývala. Vedela som však, že moje zmysly akosi nie sú v rovnováhe a pripísala som svoju nešikovnosť práve tomuto faktu. Po hodnej chvíli som konečne nahmatala zapínač a netrpezlivo som ho stlačila. Miestnosť náhle zalialo dosť nepríjemné ostré svetlo, ktoré ubližovalo mojim očiam. Inštinktívne som žmúrila oboma očami, kým sa trochu neprispôsobia novým podmienkam, veď som predsa len stála niekoľko minút, a možno to bolo aj viac, iba v hustej nepreniknuteľnej tme, ktorá lahodila mojim zreničkám. Na chvíľu som pocítila aj slabý závrat, ale moje telo sa rýchlo spamätalo a teraz som len stála s otvorenými očami a rozhliadala sa okolo seba. Nič výnimočné som nevidela, priam naopak, to čo som videla bolo dosť neutešené a budilo dojem zanedbanosti a strohosti. Avšak to bol len prvý dojem. Človek sa musel na veci pozrieť bližšie a až vtedy pochopil, že toto miesto, nech už bolo akékoľvek, dalo sa nazvať domovom. Aspoň pre troch ľudí určite. Ľudí, ktorí tu trávili celý svoj život, a pre ktorých toto miesto znamenalo útočisko pred nepriazňou osudu alebo niečoho podobného. 
    Pri vstupe do bytu sa človek okamžite ocitol v obývačke spojenej s malým a nenápadným kuchynským kútom s jednoduchým barovým pultom a jedným párom kovových stoličiek. Z kohútika pomaly, ale rytmicky kvapkala voda na neumytý riad v kuchynskom dreze vytvárajúc tak aspoň náznak toho, že tu niekto býva, hoci v posledných dňoch tomu tak nebolo. Uprostred obývačky sa nachádzal starý kožený gauč, ktorý bol už kde tu vysedený o čom značili nápadné preliačeniny na sedacej časti a k nemu doladené kreslo, trošku ošumelejšie ako gauč, pretože koža na niektorých miestach už popraskala. Pred nimi bol len tak ledabolo položený podstavec, na ktorom trónil menší farebný televízor, na prvý pohľad z tých lacnejších. Jednoduchý nábytok zo svetlého nelakovaného dreva pri stene nápadne ladil s vyblednutými pásikavými tapetami na stenách, ktoré sa kde tu odlepovali, a vytváral príjemný kontrast s tmavými tónmi kože na sedacej súprave. Nábytku tu síce nebolo veľa, ale akosi ho bolo akurát. Do malého bytu sa veľa toho aj tak nezmestí. Z miestnosti potom viedlo ešte trojo dverí do spální a kúpeľne. 

   Rozhodla som sa, že nepôjdem spať, aj tak sa mi to zdalo zbytočné, veď o chvíľu vykukne slnko a deň sa začne odznova. Lenivo som sa dovalila ku gauču a hodila sa naň s nádejou, že si trošku odpočiniem. Avšak dúfať v odpočinok bolo celkom márne. Môj vnútorný nepokoj mi to nedovolil. Akosi som si nemohla vyhodiť z hlavy  chlapca s tým zverským pohľadom a strach, ktorý som pocítila, keď sa mi díval do očí. Nebol to ten normálny, bežný strach, ktorý človek pocíti, keď sa ocitne v nebezpečí, tento strach bol iný. Bol akoby magnetický. Nedokázala som sa v tej chvíli ani pohnúť, hoci za iných okolností by mi nerobilo problém zmiznúť z jeho dosahu za pár sekúnd. Ale vtedy som nemohla, úplne si ma podmanil. Nevedela som si vysvetliť prečo. Akoby mal nadomnou nepoznanú moc, ktorá ovládala moje telo a som si istá, že keby som tam zotrvala dlhšie, ovládol by aj moju vôľu. Raz som sa dočítala, vraj niektorí ľudia dokážu ovládať myšlienky iných, manipulovať nimi a dosiahnuť prostredníctvom nich čokoľvek, čo si zaumienia, ale vždy som to pokladala iba za odvážnu fantáziu dotyčného autora. Ako môže iný človek ovládať moju vôľu? Nešlo mi to do hlavy. Ani som si nebola istá či sa práve toto stalo pred pár hodinami na tej pustej ulici, ale nedalo mi to pokoja. Nikdy v živote na mňa nikto tak nezapôsobil.

    Ako som si čoraz viac premietala v myšlienkach celú situáciu a vracala sa späť dúfajúc, že narazím na nejakú maličkosť, ktorá mi ušla a ktorá by mi dala odpoveď na moje otázky, dospela som k názoru, že ten chalan musel byť narkoman alebo drogovozávislý. Jeho zverský pohľad, krvou podliate oči, nenormálne rozšírené zreničky, ale hlavne tá odhodlanosť pre uskutočnenie hocakého skutku na zachránenie vlastnej existencie, rovnaká akú majú divé zvery v boji o holý život ma definitívne presvedčili, že som mala veľké šťastie, pretože to mohlo vtedy dopadnúť všelijako. Mala som už zopár skúseností s ľuďmi žijúcimi na ulici a veru nejeden z nich podľahol ničote, ktorú prinášajú omamné látky. Závislosť je veľmi nebezpečná vec, hlavne keď závislý človek pocíti ohrozenie, že o ňu môže prísť. Vtedy nepozná ani matku, ani otca, ide iba za jediným cieľom. Uspokojiť svoju túžbu. Drogy si človeka nevyberajú, otvoria svoje brány pre každého, bohatého, chudobného, malého, veľkého, ženu, muža... Drogy nediskriminujú. Každý kto im podľahne je pre nich rovnako vítaný, ale len do istej chvíle. Kým je čím zaplatiť. Všetko na svete má totiž svoju cenu. A drogy posadili svoju cenu veľmi vysoko. A to nielen materiálne, ale za krátke chvíle pôžitku, ak sa to dá takto nazvať, si berú aj inú daň - život. Jeden život, dva životy, milióny životov... vysoká to cena. Závislý človek začína splácať už počas života, po malých kúskoch stráca svoje sily, svoju dušu a osobnosť... 

    Chalan so zverským pohľadom bol oblečený v značkových veciach, na ruke mal drahé hodinky, ktoré sa isto o nejaký čas ocitnú na ruke jedného z dílerov ako menší preddavok alebo možno nejaká splátka. Ak by som si odmyslela jeho maniacky výraz, ťažké dýchanie a strhanú tvár, mala by som pred sebou obyčajného chalana približne v mojom veku, možno o pár rokov staršieho, ktorého otecko a mamička chovajú doma ako v bavlnke a ktorý isto nikdy nezakúsil pocit nedostatku. Čo teda mohlo donútiť tohto chlapca, aby útechu či potešenie hľadal práve v drogách? Nešlo mi to do hlavy. Náhle ma zalial taký nehraničný pocit hnevu aký som už dávno nezakúsila. Prečo si ľudia nevážia život? Prečo ho dobrovoľne odhadzujú a ničia, zatiaľ čo iní také šťastie nemajú?

    Napriek tomu som sa nedokázal hnevať tak ako som chcela. Akosi pri spomienke na jeho pohľad sa hnev vyparil. Nemôžem povedať, že by som ho ľutovala, ale bolo mi jasné, že tento zážitok nejakým, v tejto chvíli pre mňa ešte nejasným spôsobom, poznačil môj nastávajúci život. Moje vnútro mi to našepkávalo, hoc rozum protestoval. Rozum, lepšia časť môjho ja, mi svojím varovaním a dobrými radami neraz v živote zachránil kožu. Avšak aj ten musí mať niekedy odpočinok a vtedy nastupuje moje druhé ja, ktoré volám inštinkt. A ten mi teraz jasne a čoraz hlasnejšie s takou dominanciou, ktorá umlčala hlas môjho rozumu, našepkával, aby som tejto udalosti pripísala väčší význam ako zvyčajne, akoby ma chcel varovať, že ešte nie je koniec. Bola som zmätená.